Západná Európa od roku 843 do roku 1453
[more...]
Západná Európa od roku 843 do roku 1453
V roku 843 bola uzatvorená zmluva vo Verdune. Tento dokument rozdelil Franskú ríšu na tri časti. Západnú /Západofranskú ríšu/ získal Karol Holý, východnú /Východofranskú ríšu/ získal Ľudovít Nemec a strednú časť, severné Taliansko a cisársky titul získal Lothar. Po Lohtarovej smrti si stred rozdelili medzi seba panovníci zvyšných dvoch častí. Z týchto krajín neskôr vznikne Francúzsko a Svätá ríša rímska.
Francúzsko
843 – Verdunská zmluva /rozdelenie Franskej ríše na tri časti/
987 – začiatok vlády Kapetovcov vo Francúzsku /Hugo Kapet/
1066 – Viliam Dobyvateľ dobyl Anglicko
1180 až 1223 – vláda Filipa II. Augusta
1328 – vymretie Kapetovcov a nástup rodu Valois
1337 až 1453 – Storočná vojna
Karolovci to nemali v Západofranskej ríši ľahké. Moc vysokej šľachty neustále rástla a kráľovská moc upadala. V roku 877 šľachtici vymohli dedičnosť svojich lén, čo ešte viac posilnilo ich pozíciu.
Ďalším problémom boli nájazdy Normanov /Vikingov/ na západné pobrežie krajiny v priebehu 9. storočia. Vikingovia boli síce porazení, ale v roku 911 kráľ Karol III. /Hlupáčik/ udelil územie dnešnej Normandie ako lénne panstvo vikingskému náčelníkovi Rollovi.
Oslabená moc panovníka a vikingské nájazdy viedli k tomu, že niektoré okrajové územia sa od ríše odtrhli /Lotrinsko, Burgundsko, Provensálsko.../. Nakoniec boli Karolovci /Ľudovít V./ zosadení a novým panovníkom sa stal parížsky gróf Hugo Kapet v roku 987.
Pozícia Kapetovcov nebola ľahká, ovládali len dedičné územie okolo Paríža a ostatní šľachtici si vo svojich lénach robili, čo chceli. Postupne sa im však darilo jednotlivé dŕžavy získavať pod svoju kontrolu a v tomto procese im najviac pomáhala cirkev a slobodné mestá, ktoré tvorili protiváhu šľachte.
V priebehu 11. storočia sa situácia francúzskych kráľov výrazne zhoršila. Ich lénnik Viliam Dobyvateľ v roku 1066 dobyl Anglicko a vyhlásil sa za jeho kráľa. Začína dlhotrvajúci spor medzi anglickým a francúzskym panovníkom. Situácia sa ešte viac vyostrila, keď v Anglicku nastúpil na trón Henrich II. z rodu Plantengenetovcov, potomok Viliama Dobyvateľa. Vďaka svojim príbuzným ovládol rozsiahle územia vo Francúzsku, a po tom ako si zobral Eleonóru Akvitánsku /pôvodne manželka francúzskeho kráľa Ľudovíta VII./, stal sa silnejším ako francúzsky kráľ. K zmene došlo až po nástupe Filipa II. Augusta 1165 – 1223. Najskôr obmedzil moc Henricha II. a po jeho smrti obral jeho synov /Richarda Levie srdce a Jána Bezzemka/ o väčšinu území vo Francúzsku, ktoré pripojil k svojej osobnej držbe. Na sklonku jeho vlády vytvoril z Francúzska silný a centralizovaný štát. Jeho nástupcovia pokračovali v tejto politike a snažili sa zapojiť významných šľachticov krajiny do kráľovských služieb /vzniká úradnícka šľachta/. Byrokratický aparát bol ďalšou dôležitou časťou posilnenia panovníckej moci nad krajinou. Vďaka nemu bol kráľ schopný spravovať všetky časti štátu a efektívne vyberať dane a vojsko. Navyše sa podarilo pripojiť ďalšie územia. V medzinárodnej politike sa veľmi presadil Ľudovít IX. Svätý, ktorý dokonca pôsobil ako arbiter v niektorých medzinárodných sporoch.
Za vlády Filipa IV. Pekného nastal vrchol kráľovskej moci. Tento panovník získal obrovské zdroje financií vďaka likvidácii židovskej komunity a vydieraniu talianskych kupcov vo Francúzsku. Ovládol pápežský stolec, kde dosadil svojho kandidáta Klimenta V. a donútil ho presídliť do Avignonu pod francúzsku kontrolu /Avignonské zajatie pápežov/. V roku 1307 zlikvidoval za pomoci pápeža rád Templárov, ktorým dlžil obrovské sumy peňazí. Anglického kráľa Eduarda I., s ktorým viedol vojnu, neutralizoval tým, že svoju dcéru Izabelu vydal za jeho syna. Pripojil bohaté Flandersko /spracovanie vlny/. Po jeho smrti postupne nastúpili jeho synovia Ľudovít X. ,Filip V. a Karol IV. a všetci zomreli bez mužských potomkov. Tým v roku 1328 vymiera rod Kapetovcov a na trón nastúpi ich vedľajšia vetva Valois /Filip VI./. S touto situáciou sa nehodlal zmieriť nový anglický kráľ Eduard III., ktorý mal po svojej matke Izabele /francúzskej princeznej/ nárok na trón. Francúzski právnici uplatnili Sálsky zákon, na základe ktorého sa nemohla koruna dediť po praslici a odmietli ho. Okrem toho veľmi dôležitým faktorom bolo aj Flandersko, ktoré bolo pre anglických chovateľov oviec strategickým partnerom.
Storočná vojna 1337 – 1453
Vojna začala ako dynastický spor medzi Eduardom III. a Filipom VI. o francúzsky trón a snahy o ovládnutie Flanderska Anglickom a Gaskonska /posledné anglické územie vo Francúzsku/ Francúzskom. Napriek tomu, že Filip mal prevahu sa podarilo Eduardovi v roku 1346 pri Crécy /Kreščaku/ zvíťaziť a ovládnuť rozsiahle časti krajiny. Neskôr sa však vojenské šťastie otočilo a Francúzi postupne získali späť väčšinu územia. Znepriatelené strany podpísali v roku 1374 prímerie. V roku 1414 sa vojna opäť obnovila a vďaka bitke pri Azincourte Henrich V. opäť ovládol obrovské územia a vyhlásil sa za francúzskeho regenta. Na stranu dobyvateľov sa postavili aj Burgunďania a následník trónu Karol z Valois sa neodvážil dať korunovať. Posledným veľkým mestom, ktoré ešte odolával bol Orléans. V roku 1429 sa objavila Jana z Arcu, ktorá presvedčila následníka, aby jej dal armádu a Orleáns zachránila. Od toho momentu sa francúzske obyvateľstvo začalo stavať na odpor a postupne Angličanov vyháňali. Johanka bola síce zajatá, a potom v roku 1431 aj upálená /bosorka/, ale Francúzov to už nedokázalo zastaviť. Vojna nakoniec skončila v roku 1453 podpísaním mieru medzi Francúzskom a Anglickom. Angličania stratili všetky územia na kontinente s výnimkou mesta Calais.
Po skončení vojny sa Francúzsko začalo opäť obnovovať a kráľovská moc bola absolutistická.
Anglicko
43 n. l. - Británia dobytá Rimanmi
5. storočie – Rimania z Británie odchádzajú
5. storočie – prichádzajú do Británie germánske kmene Anglov, Jutov a Sasov
7. storočie – v Anglicku vzniklo sedem germánskych kráľovstiev
793 - útok Vikingov na kláštor v Lindisfarne
1066 – bitka pri Hastingse a Viliam Dobyvateľ sa stáva Anglickým kráľom
1154 – nástup Henricha II. z rodu Plantagenetovcov
1215 - Veľká listina slobôd /Magna Charta Libertatum/
1337 až 1453 Storočná vojna
1455 až 1485 Vojna dvoch ruží
1485 – nástup Tudorovcov
Anglicko je jednou z častí Britských ostrovov /Veľká Británia, Írsko, Man a iné/. Samotný ostrov Veľká Británia sa delí na niekoľko častí. Na juhu sa rozprestiera Anglicko, na severe Škótsko a na západe Wales.
V období praveku dorazili na Britské ostrovy keltské kmene, ktoré sa tu usadili. Kelti nikdy nevytvorili jednotné kráľovstvo a neustále medzi sebou bojovali.
V prvom storočí pred naším letopočtom zaútočili na Britániu Rimania pod vedením G. J. Caesara, ale trvale si ju nepodmanili. K ďalšej invázii došlo v roku 43 nášho letopočtu, kedy ju dobyl cisár Claudius a premenil na rímsku provinciu. Domáce keltské obyvateľstvo začalo byť postupne romanizované.
V čase sťahovania národov, opustili rímske légie ostrov a nechali ho jeho osudu. To využili niektoré germánske kmene /označujeme ich ako Anglosasi/ a rozsiahle časti ostrova v 5. storočí obsadili. Domáce obyvateľstvo vytlačili do okrajových oblastí a založili tu niekoľko kráľovstiev.
Anglovia – Mercia, Northumbria a Východné Anglicko
Jutovia - Kent
Sasi - Wessex, Sussex a Essex
Jednotlivé kráľovstvá medzi sebou bojovali o nadvládu nad ostrovom. V tomto smere sa najviac darilo Mercii, ktorá v priebehu 8. storočia ovládla rozsiahle oblasti. V Británii sa opäť začalo šíriť kresťanstvo a postupne ho prijali všetky oblasti ostrova.
Proces zjednocovania bol zbrzdený vpádom Vikingov. Tí obsadili niektoré ostrovy na severe a odtiaľ začali podnikať nájazdy na pobrežie. Prvý známy dochovaný útok je z roku 793 na kláštor v Lindisfarne. Severania pokračovali v útokoch smerom na juh a postupne obsadili väčšinu krajiny, kde vytvorili vlastný štát. Podarilo sa ich zastaviť až Alfrédom Veľkým, ktorý udržal samostatnosť Wessexu a pripojil k nemu aj ďalšie územia.
V 10. storočí Vikingovia z Dánska opäť zaútočili na Anglicko, skoro celé ho obsadili a vytvorili veľké Dánsko-Nórsko-Anglické kráľovstvo pod vedením Knuta Veľkého.
V roku 1042 sa stal anglickým kráľom Eduard Vyznávač z domácej dynastie /Wessex/ a krajina získala anglosaského kráľa. Po jeho smrti v roku 1066 nastúpil Harald II. Ten však musel bojovať s viacerými kandidátmi doma aj v zahraničí. Musel čeliť útoku nórskeho kráľa, ktorého porazil. V tom istom období ho napadol normandský vojvoda Viliam Dobyvateľ /Bastard/, ktorý si robil nároky na anglický trón. Ten v roku 1066 zaútočil na Anglicko a v bitke pri Hastingse Anglosasov porazil a Haralda II. zabil. Začína obdobie normandských kráľov, ktorých potomkovia vládnu krajine dodnes.
Vláda normandských panovníkov
Viliam Dobyvateľ /1066-1087/ po ovládnutí Anglicka uskutočnil rozsiahle zmeny, aby si zaistil nové územia.
- 1. Zabral pôdu Anglosasov, ktorí bojovali proti nemu a dal ju svojim normandským vazalom, a tým si poistil ich vernosť.
- 2. Do všetkých významných pozícií v správe a v cirkvi dosadil svojich verných.
- 3. Nechal budovať hrady, ktoré sa stali základnou oporou normandskej moci.
- 4. Vybudoval fungujúcu štátnu správu.
- 5. Zaviedol v Anglicku typický stredoveký feudálny systém a začal budovať centralizovanú monarchiu.
- 6. Uskutočnil súpis všetkého pozemkového majetku v krajine, a tento dokument nazval Kniha posledného súdu /Doomsday Book/. Jeho úlohou bolo vytvoriť podklad pre výšku daní.
Viliam počas svojej vlády musel neustále potláčať anglosaské povstania a snažil sa upevniť svoju moc nad krajinou. Navyše tým, že sa stal anglickým kráľom získal rovnocenné postavenie voči svojmu lénnemu pánovi, francúzskemu kráľovi.
Táto situácia vyvolala rozpor, ktorý sa bude postupne vyostrovať. Mnohí anglickí králi sa budú snažiť vymaniť spod francúzskej nadvlády, lebo sa nechceli zmieriť s vazalským postavením. Francúzski panovníci zasa budú mať strach z neustále rastúcej moci anglických panovníkov a budú sa snažiť pripraviť ich o dŕžavy na kontinente.
Po Viliamovej smrti nastúpili na trón jeho synovia. Po smrti posledného z nich Henricha I. v roku 1135, sa ocitla krajina bez priameho mužského potomka. O trón sa začali byť dvaja kandidáti. Synovec Štefan z Blois a dcéra Matilda. Niekoľko rokov trvajúca občianska vojna nakoniec skončila vzájomnou dohodou, že Štefan dovládne a po jeho smrti nastúpi Matildin syn Henrich. Krátko po uzavretí dohody Štefan náhle umiera.
Plantagenetovci
Henrich II. Plantagenet /1154-1189/ bol pravnukom Viliama Dobyvateľa. Jeho matkou bola Matilda, dcéra kráľa Henricha I. a otec Geoffrey z Anjou významný francúzsky šľachtic. Vďaka svojmu otcovi zdedil obrovské územia vo Francúzsku /Anjou a Main/ po matke Normandiu, po Štefanovej smrti Anglicko. Neskôr ovládol aj Bretónsko a vďaka svojej manželke Eleonóre Akvitánskej pripojil veľkú časť južného Francúzska /Akvitánia a Gaskonsko/. Bol to jeden z najväčších panovníkov svojej doby. Kontroloval väčšie územie ako samotný francúzsky kráľ. Okrem toho vládol tvrdou rukou, šľachtici ho počúvali a dostal pod kontrolu aj cirkev. Svojho priateľa Tomáša Becketta povýšil na arcibiskupa no ten sa proti nemu otočil a začal veľký boj medzi cirkvou a panovníkov. Beckett bol zavraždený a Henrich musel ustúpiť a uskutočniť pokánie. Ďalším veľkým problémom bol nový francúzsky kráľ Filip II. August. Filip sa rozhodol, že pripraví Henricha o jeho dŕžavy a využíval k tomu všetky prostriedky. Spojil sa nakoniec s jeho synmi a spoločne kráľa porazili.
Po Henrichovej smrti nastúpil jeho syn Richard I. Levie srdce /1189-1199/. Richard sa nevenoval domácej politike a zúčastnil sa 3. križiackej výprave. Tam sa preslávil ako vynikajúci vojvodca, ale po návrate domov sa zaplietol do vojny o územia vo Francúzsku s Filipom II. a svojím bratom Jánom. Ich vzájomný spor ukončila až Richardova náhla smrť.
Ďalší Henrichov syn Ján Bezzemok /1199-1216/ bol veľmi slabým a zlým panovníkom. Prehral vojnu s Filipom /stratil rozsiahle územia vo Francúzsku/, znepriatelil si cirkev, mestá a samotnú anglickú šľachtu. Nakoniec sa veľká časť Anglicka proti kráľovi vzbúrila a donútila ho v roku 1215 podpísať Veľkú listinu slobôd /Magna Charta Libertatum/. Tento dokument obmedzoval kráľovskú moc hlavne v oblasti daní. Posilňoval právomoci slobodného obyvateľstva a vytváral Veľkú radu. Veľká rada bolo zhromaždenie šľachticov a duchovných, z ktorej sa neskôr vyvinie parlament. Magna Charta začína formovať v Anglicku stavovskú monarchiu.
Ďalší panovníci z rodu Plantagenetovcov sa po strate väčšiny francúzskych území sústredili na ovládnutie ostrova. Eduardovi I. /1272-1307/ sa podarilo pripojiť Wales a na istý čas kontroloval aj Škótsko. Škóti sa proti anglickej nadvláde vzbúrili pod vedením Roberta Brucea a v bitke pri Bannockburne v roku 1314 si vybojovali samostatnosť.
Najúspešnejším kráľom tohto obdobia bol Eduard III. /1327-1377/, ktorý vyhlásil svoj nárok na francúzsky trón a rozpútal Storočnú vojnu/1337-1453/. Angličania ovládli obrovské územia, ale nakoniec boli porazení a na kontinente im ostalo len Calais.
Vojna dvoch ruží 1455 - 1485
Prehra v storočnej vojne mala pre Anglicko tragické následky. Ekonomika krajiny bola vyčerpaná, vyschol zdroj príjmov z kontinentu a zvyšky bývalých armád sa potulovali po krajine a hľadali zdroje obživy. Navyše vypukla vojna medzi dvoma vetvami kráľovského rodu. Išlo o rod Lancasterovcov /červená ruža/ a rod Yorkovcov /biela ruža/. Roky trvajúca vojna rozdelila krajinu a vyplienila mnohé oblasti. Životná úroveň prudko poklesla a väčšina členov bojujúcich rodín bola vyvraždená. Posledný Yorkovec Richard III. bol nakoniec porazený v roku 1485 v bitke pri Bosworthe Henrichom Tudorom /dedičom Lancasterovcov/. V Anglicku nastáva doba vlády Tudorovcov.
Nemecko
Svätá ríše rímská
843 až 962 – Východofranská ríša
962 až 1254/73 – Rímsko – Nemecká ríša
1254/73 až 1519 - Svätá ríša rímska
1519 až 1806 – Svätá ríša rímska národa nemeckého
911 – vymierajú Karolovci
955 – bitka na rieke Lech
962 – Oto I. korunovaný za cisára
1122 – Wormský konkordát
1308 – 1437 vláda Luxemburgovcov
1356 – Zlatá bula Karola IV.
Problémom pri označovaní stredovekého Nemecka je jeho pomenovanie. V priebehu približne tisíc rokov tu vznikol štát, ktorý nadväzoval na odkaz starovekej Rímskej ríše. Názov tohto štátu sa niekoľko krát zmenil. Jeho vládcovia sa nechávali korunovať za kráľov a cisárov Rímskej ríše. Táto ríša mala v sebe zjednocovať všetkých kresťanov. Jej vládcom bol cisár, ale hlavným duchovným vodcom pápež. Ten aj korunoval samotného cisára počas jeho takzvanej rímskej korunovačnej jazdy.
Po rozpade Franskej ríše v roku 843 vznikla vo východných oblastiach Východofranská ríša pod vedením Ľudovíta Nemca. V roku 911 zomiera posledný karolovec na tróne a ríši začnú vládnuť panovníci iných dynastií. Rovnako ako v západných oblastiach, aj tu došlo k výraznému oslabeniu panovníckej moci. Stále viac sa do popredia dostávali vládcovia jednotlivých území a samotný panovník ovládal len svoje vlastné lénna. Okrem toho ďalším významným nebezpečenstvom boli nájazdy susedných kmeňov / Slovania, Vikingovia a neskôr aj Starí Maďari/.
K zmene došlo až po nástupe dynastie Otovcov /Saskej/. Jej prvým panovníkom bol Henrich I. Vtáčnik. Podarilo sa mu posilniť panovnícku moc a zastaviť nájazdy Maďarov.
Po jeho smrti nastúpil jeho syn Oto I., ten ešte viac upevnil pozíciu panovníka a v roku 955 porazil Starých Maďarov v bitke na rieke Lech pri Augsburgu. Pápež v roku 962 korunoval Ota za cisára, a tým začínajú dejiny Svätej ríše rímskej. Oto ovládal územie dnešného Nemecka, Luxemburska, Belgicka, Holandska, Čiech, Moravy, západné Francúzsko, severné a stredné Taliansko. Bol však panovníkom skôr formálnym a vládcovia jednotlivých území ho nie vždy počúvali. Tu začína proces boja cisárov proti jednotlivým silným feudálom, ktorý však neskončil pre cisárov úspešne. Jedine silní cisári dokázali ríšu čiastočne kontrolovať, za slabých si jednotlivé územia robili, čo chceli. Okrem toho cisári boli volení a preto si museli najvýznamnejších feudálov, ktorí mali volebné právo vždy nakloniť na svoju stranu /dostávali majetky a významné úrady/.
Ďalší panovníci tejto dynastie Oto II. a III. sa pokúsili ešte viac posilniť panovnícku moc, ale sa im to nepodarilo. Rozsiahle majetky darovali cirkvi /Ríšska cirkev/, o ktorej dúfali, že ich bude podporovať v boji proti silným feudálom.
Boj o investitúru
V 11. storočí došlo k závažnému boju medzi cirkevnou a svetskou mocou. Spor bol o menovanie cirkevných hodnostárov. Pápežom sa nepáčilo, že panovníci určujú kto bude zastávať významné cirkevné posty /išlo hlavne o biskupov/. Spolu s týmito funkciami boli prideľované aj rozsiahle majetky, ktoré chceli kontrolovať panovníci, ale aj pápež. Tento spor ktorý nazývame boj o investitúru bol najcitlivejší v Svätej ríši rímskej. V roku 1073 vydal pápež Gregor VII. nariadenie, podľa ktorého nesmel žiadny duchovný prijať úrad z rúk laika /panovníka/. Panovník SRR Henrich IV. to nerešpektoval a pápež ho za to exkomunikoval /vylúčil z cirkvi a dal ho do kliadby/. Henrich sa dostal do veľmi zlej situácie, a preto sa rozhodol, že sa musí s pápežom zmieriť. Tri dni stál bosý pred bránou hradu Canossa, kde sa vtedy nachádzal pápež. Nakoniec sa Gregor nad ním zľutoval, odpustil mu a prijal ho späť do cirkvi. Celý spor o investitúru skončil wormským konkordátom v roku 1122. Voľba biskupov sa rozdelila na dve časti. Biskup bol zvolený cirkvou za prítomnosti kráľa, ktorý mu potom odovzdal žezlo ako znak svetskej moci. Zástupcovia cirkvi mu potom odovzdali prsteň a berlu ako znak cirkevnej moci.
V 12. storočí sa na trón v ríši dostala rodina Štaufovcov. Snažili sa o upevnenie moci panovníka, museli však súperiť s inou významnou rodinou Welfovcov. Najvýznamnejším panovníkom tohto obdobia bol Fridrich I. Barbarosa. Tento panovník sa snažil posilniť panovnícku moc voči ostatným kniežatám, ale aj proti pápežovi. Fridrich však nebol úspešný, jeho nepriatelia sa proti nemu spojili a uštedrili mu niekoľko porážok. Nakoniec zahynul počas tretej krížovej výprave v roku 1190.
Po Fridrichovej smrti došlo k ďalším bojom o moc v ríši. Sila jednotlivých kniežat ešte viac vzrástla a stali sa na panovníkovi úplne nezávislí. V roku 1257 sa presadila nová zásada pri voľbe panovníka. Voliť už mohlo len sedem voličov /kurfirstvo/ 4 svetskí /kráľ český, vojvoda saský, falcgróf rýnsky, a markgróf brandenburský/ a 3 cirkevní /arcibiskup kolínsky, mohučský a trevírsky/.
Oslabenie panovníckej moci viedlo k bojom o korunu, čo vyústilo k voľbe niekoľkých panovníkov naraz. Celá táto anarchia skončila až nástupom Rudolfa Habsburského v roku 1273. Tomu sa podarilo upevniť panovnícku moc na úkor šľachty a začal vládnuť tvrdou rukou. V roku 1308 nastúpil na trón Henrich VII. On a jeho vnuk Karol IV. budú vládnuť veľmi dobre a v ríši nastolia poriadok. V roku 1356 vydá Karol IV. Zlatú bulu, ktorá vytvorí niečo ako ústavu ríše. Po Karolovej smrti nastúpia postupne jeho dvaja synovia Václav a Žigmund. Ríša sa síce začne otriasať vnútornými problémami a pápežskou schizmou, ale Žigmund vďaka svojim diplomatickým schopnostiam všetky problémy urovnal. Po jeho smrti v roku 1437 končí vláda Luxemburgovcov a k moci sa dostane opäť rodina Habsburgovcov. Tí sa na tróne udržia až do jej konca v roku 1806.