Stredovek

[more...]

                                                      Stredovek

476 – zánik Západorímskej ríše a začiatok stredoveku

Koniec stredoveku nie je presne daný, do úvahy pripadajú tieto tri roky.

1455 – vynález kníhtlače J. Gutenberga

1492 – objavenie Ameriky K. Kolumbom

1517 – začiatok reformácie M. Luthera

Obdobie stredoveku sa vyznačuje zmenou sociálnych vzťahov v spoločnosti. Predchádzajúci otrokársky systém sa ukázal ako nefunkčný /nedostatok otrokov/ a bolo treba hľadať iné riešenie. Čiastočným návodom bol kolonát na sklonku Rímskej ríše. Barbarskí panovníci tiež nepoužívali otrokov v takom obrovskom množstve, aby na nich mohli založiť celú ekonomiku. Preto sa z kombinácie rímskeho kolonátu a barbarského spôsobu rozdeľovania pôdy medzi členov kmeňa vytvoril nový systém nazývaný feudalizmus. Tento systém sa do svojej klasickej podoby vyvinul vo Franskej ríši niekedy na prelome 8. až 9. storočia.

Feudálny alebo aj lénny systém fungoval nasledovným spôsobom.

Panovník /lénny pán, senior, alebo suverén/ bol vlastníkom všetkej pôdy v štáte. Aby si zaistil vernosť svojich ľudí, dal im do daru /benefícium/ časť pôdy /léno, alebo feudum/. Tým pádom sa obdarovaný jedinec stával vazalom /lénnikom/. Vazal sa zaviazal vykonávať voči svojmu pánovi lénnu službu /vo väčšine prípadov vojenskú/. Majetok, ktorý dostal bol vlastne vďakou, ale aj zdrojom príjmov na vybudovanie vojska a jeho vyzbrojenie. Akt, ktorým vazal dostane svoj majetok a zloží sľub poslušnosti sa nazýva lénny alebo vazalský sľub. V prípade, že vazal svoj sľub nedodržal mohol mu byť darovaný majetok odobratý. V starších obdobiach sa léna nededili, v neskorších už áno. V prípade, že rod vymrel jeho majetok sa stal takzvanou odúmrťou a vracal sa panovníkovi. V neskorších obdobiach sa zrušil aj tento zvyk a majetok sa dedil nie len z otca na syna, ale aj v ženskej línii. Neskôr dokonca aj na blízkych príbuzných.

Učebnice uvádzajú, že pôda je darovaná prípadne udelená. Presnejší výraz by mal byť prepožičaná, lebo panovník ju môže v prípade porušenia sľubu zobrať naspäť, čo v prípade daru neznie veľmi presvedčivo.

Samozrejme vazal mohol mať svojich vazalov, ktorým prepožičiaval z pôdy, ktorú dostal od svojho pána. Okrem lénnikov existovali aj poddaní. To boli pôvodne slobodní členovia kmeňa /národa/, ktorí za svoju službu v armáde dostali drobné kúsky pôdy. Za to museli slúžiť v armáde panovníka. Aby sa vyhli vojenskej povinnosti, rozhodli sa stať poddanými šľachticov. To znamená, že im odovzdali svoju pôdu, na ktorej však ostali pracovať a časť toho, čo dopestovali odovzdávali svojmu pánovi. Ten zas za to, že získal pôdu a časť ich úrody, musel na za nich poslať vojakov a chrániť ich. Poddaný bol osobne slobodný a mohol odísť aj na iné panstvo pokiaľ si splnil daňovú povinnosť voči svojmu pánovi. Okrem toho disponoval aj osobným majetkom /domáce zvieratá, oblečenie, domáce zariadenie/. Poddanstvo malo v rôznych oblastiach odlišné podoby. V niektorých krajinách bolo voľné a inde zas prísnejšie. Ku koncu stredoveku začínalo v západnej Európe postupne zanikať a z poddaných sa stávali slobodní obyvatelia. V strednej Európe však nezaniklo a dokonca sa tu dlhodobo udržala aj jeho extrémnejšia forma, nevoľníctvo.

Nevoľníctvo vzniklo v období ranného feudalizmu a jeho členovia postávali väčšinou z bývalých otrokov, zajatcov, sluhov a porobeného pôvodného obyvateľstva. Títo ľudia boli v mnohých prípadoch súčasťou darovanej pôdy a boli osobne neslobodní. Bez súhlasu pána nesmeli meniť miesto pobytu, dať sa na remeslo, uskutočniť svadbu a podobne. Nevoľníctvo v západnej Európe zaniklo pomerne skoro, ale v strednej a východnej sa udržalo až do 18. storočia.

V stredoveku sa spoločnosť delila na niekoľko skupín a najdôležitejšie boli tri stavy. Prvý a druhý stav boli privilegované a nemuseli platiť dane. Prvý stav sa modlil a úlohou druhého bolo chrániť krajinu.

1. Stav tvorilo duchovenstvo. Do tejto skupiny patrili kňazi a mnísi a tiež sa vnútorne delili do niekoľkých skupín. Medzi vyšších cirkevných hodnostárov patrili arcibiskupi, biskupi a opáti. Medzi nižších farári a mnísi. Cirkev mala svoje vlastné majetky, ktoré dostala od panovníka prípadne šľachticov. Okrem toho všetci poddaní platili desiatok v prospech cirkvi. Vďaka týmto príjmom majetok a moc cirkvi vzrástla a predstavovala samostatnú politickú silu v štáte. V mnohých prípadoch cirkev podporoval panovník, ale v niektorých obdobiach sa dostávali aj do konfliktov /boj o investitúru/.
2. Stav bola šľachta. Boli to pôvodne členovia vojenských družín panovníka, ktorí za svoje služby získali pôdu a nevoľníkov. Aj táto skupina sa vnútorne delila na vyššiu, strednú a nižšiu šľachtu. Šľachtici disponovali majetkom od kráľa a mali vlastných poddaných, ktorí im museli odvádzať deviatok.
3. Stav bolo meštianstvo. V mestách, ktoré prežili zánik Rímskej ríše a vznik nových kráľovstiev žili slobodní obyvatelia. Boli dôležití z ekonomického hľadiska, a preto panovník potreboval ich rozvoj. Kvôli tomu im udelil mnohé výsady a obyvatelia boli osobne slobodní a mohli sa odvolať k samotnému panovníkovi. Postupne začali panovníci budovať nové mestá a neskôr sa k nim pridali duchovní a šľachtici. Kráľovské mestá boli slobodné, ostatné podliehali svojmu zakladateľovi. Mešťania slobodných kráľovských miest boli síce osobne slobodní, ale museli platiť dane a podporovať záujmy panovníka.