Klasicizmus (17. – 18. stor.)

[more...]

Klasicizmus (17. – 18. stor.)

–  prvý umelecký smer novodobej literatúry; šíril sa z Francúzska, vznikol a vyvrcholil na dvore kráľa Ľudovíta XIV. ,,kráľa Slnko“, v dobe rozkvetu absolutistickej monarchie;  pomenovanie je odvodené  latinského slova classicus – vzorový, vynikajúci;

Spoločensko-politická situácia v Európe:

– v 17. stor. dochádza k veľkým pokrokom vo vede, vzrastá záujem človeka o odhaľovanie prírodných a vesmírnych tajomstiev; v Európe nedochádza k rozsiahlym vojnám; veľkú váhu začínajú mať myslitelia, ktorí vystupujú proti vplyvu šľachty a cirkvi na kráľovskú moc, žiadajú, aby panovníci sa starali aj o blaho ľudu, aby nepotláčali slobodu jednotlivca a slobodu vyznania; v Anglicku vzniká prvé parlamentné zriadenie.

Znaky klasicistickej literatúry:

–  vracia sa k antike a podľa jej vzoru sa klasicisti snažia vystihnúť večnú, nadčasovú podstatu  prírody a človeka; oproti baroku hlása striedmosť, rozumnosť a disciplínu;

–  klasicizmus vychádzal z filozofie racionalizmu /lat. racio – rozum/, ktorý považoval rozum za najdôležitejší zdroj poznania;  zakladateľom racionalizmu bol René Descartes, ktorý vyslovil známu vetu Cogito ergo sum – Myslím teda som;

–   najvyšším zákonom umenia sa stáva trojjednota – súlad pravdy, krásy a dobra;

–  v umeleckom obraze človeka autori vytvárajú rôzne ľudské charaktery, v ktorých vystihujú všeobecné črty človeka, nie jeho osobitosti; ide o dobový ideál alebo o jeho protiklad;

–  vlastný postoj autora ku zobrazovanej  skutočnosti bol neprípustný; tzv. objektívny klasicizmus;

–  podľa vzoru antiky klasicistická literatúra mala presné pravidlá: harmonickú súmernosť, logickú jasnosť, jednoduchosť námetu, presné jazykové vyjadrenie, dodržanie štýlu; tieto pravidlá tvorby sformuloval v r.1674 Nicolas Boileau-Despréaux (nikola boaló depréó) v diele Básnické umenie; zaviedol aj členenie žánrov na:

1. vysoké – spracovávali vznešené, /historické, nadčasové/ námety, hrdinovia boli z vyšších  vrstiev /vládcovia, veľmoži/; žánre: óda, elégia, epos a tragédia;

2. nízke – čerpali námety zo života nižších vrstiev, napr. meštianstva, a zo súčasnosti; žánre: bájka, satira, komédia;

–  nepripúšťalo sa prelínanie žánrov; najviac sa rozvíjala dráma, menej poézia a próza;

–  klasicistická dráma dodržiavala Aristotelovu zásadu troch jednôt /antika/:

1. jednotu času – príbeh sa musel odohrať v priebehu 24 hodín, výnimočne 30 hodín;
2. jednota miesta – musel sa odohrať na jednom mieste, obyčajne v neurčitom paláci;
3. jednota deja – zameranie na jeden dej bez vedľajších motívov.

–  časté sú v nej postavy rezonérov, ktoré komentujú dej a vyjadrujú mienku autora; v predstaveniach vystupujú aj ženy – herečky;

–  typickým veršom je alexandrín t. j. dvanásťslabičný verš s dierézou /intonačnou prestávkou/  po šiestej slabike.

Francúzska literatúra

– v 17. storočí vznikli najvýznamnejšie umelecké literárne diela v dramatickej tvorbe vo   Francúzsku;

–  tragédie písali:

Pierre Corneille (pjer kornej, 1606 – 1684) – veršovaná tragédia Cid /1636/ – námet zo španielskych dejín; Cid je príkladom kresťanského rytiera oddaného svojej viere, kráľovi, vlastnej rodine; základný konflikt u neho je medzi láskou a povinnosťou /cťou/; víťazí povinnosť pred osobným citom.

Jean Racine (žan rasin, 1636 – 1699) – psychologická tragédia Faidra – dominujú v nej ľudské vášne, najmä ľúbostné, ktoré plodia nenávisť.

–  komédie písal:

Jean-Baptiste Poquelin – Molière (žan batist poklen moljér, 1622 – 1673) – autor, herec, režisér, riaditeľ divadelnej spoločnosti, stal sa organizátorom dvorných slávností Ľudovíta XIV.; napísal 33 komédií, v ktorých vychádzal z francúzskych stredovekých frašiek a z talianskych komédií; v komédiách zosmiešňoval stredoveké mravy; známe sú komédie Lakomec /antický námet –  Plautus Komédia o hrnci/, Zdravý nemocný, Don Juan, Misantrop.

Najvýznamnejším klasicistickým básnikom vo francúzskej literatúre bol Jean de la Fontaine (žan d la fonten, 1621 – 1695); dvanásťzväzkové dielo Bájky – podáva obraz spoločenského života vo Francúzsku v 17. storočí.

Talianska literatúra

– v 17. stor. vrchol dosiahla talianska komédia – commedia dell’arte, obľúbená najmä u ľudového publika; hry nemali pevnú stavbu, herci improvizovali podľa stručného obsahu, postavy tvorili ustálené typy – Harlekýn,  slúžka Kolombína, obchodník Pantalone, právnik Dottore...

– najvýznamnejším, dodnes najhranejším, talianskym dramatikom bol Carlo Goldoni (karlo, 1707 – 1793) – komédie Sluha dvoch pánov, Mirandolina, Grobiani.

Osvietenstvo

– vzniká v 18. stor.; je to nová politická a spoločenská ideológia, ktorá sa usiluje v mene rozumu a vedy prekonať náboženskú ideológiu a absolutizmus;

– proti viere osvietenstvo postavilo rozum, proti dogmám a poverám zmyslovú skúsenosť a poznanie; presadzovalo právo jednotlivca na slobodu myslenia a presvedčenia, kládlo dôraz na vzdelanie; zdôrazňovalo, že ľudia sú si od prírody rovní, teda nemá sa im vládnuť despoticky, ale ,,osvietene“;

– táto ideológia vyhovovala najmä meštianstvu, no podporovala ju i časť aristokracie a niektorí panovníci, ktorí ju využili na upevnenie svojej moci a na modernizáciu štátu (osvietenský absolutizmus Márie Terézie a Jozefa II);

– osvietenstvo sa najviac sa rozšírilo v Anglicku a vo Francúzsku; najvýznamnejší predstavitelia vo Francúzsku boli – Denis Diderot (didro), Jean Jacques Rousseau (rusó), François Voltaire (voltér),  Charles Montesquieu (monteskjö);

– francúzski osvietenci vydali dielo Encyklopédia (1751 – 1765) – bol to náučný slovník, ktorý zhŕňal poznatky vtedajšej spoločnosti z najrôznejších odborov, z filozofie a remesiel; dielo malo 35 zväzkov; hlavným organizátorom Encyklopédie bol Denis Diderot.