Janko Kráľ
[more...]
Janko Kráľ (1822 – 1876)
– najosobnejší a najrevolučnejší básnik Štúrovej školy; nazývaný ,,divný Janko“(bol tajomný, radikálny, mnohí vrstovníci ho nechápali, zložitá osobnosť); svojou poéziou vyjadril citovú atmostéru revolučného obdobia boja Slovákov za samostatnosť;
– narodil sa v Liprovskom Mikuláši v nebohatej meštianskej rodine (otec bol mäsiar); študoval v Kežmarku, v Levoči a v roku 1842 právo na lýceu v Bratislave, kde sa stretával s mládežou okolo Ľ. Štúra; tu napísal aj prvé básne v slovenčine, ktoré uverejnil v druhom ročníku almanachu Nitra;
– na protest proti zosadeniu Ľ. Štúra z funkcie zástupcu profesora J. Palkoviča opustil Bratislavu a reakciou na túto udalosť bola jeho báseň Duma bratislavská;
– aktívne sa zapojil do revolúcie 1848/49 – spolu s priateľom Jánom Rotaridesom chodil po Honte (okolie Šiah) a vyzýval ľud, aby povstal proti pánom a so zbraňou v ruke si vydobyl svoje práva; za buričstvo bol uväznený na desať mesiacov v Šahách a v Pešti; v roku 1949 odišiel do Liprovského Mikuláša, kde organizoval dobrovoľnícky oddiel slovenských povstalcov; vtedy napísal jednu z najkrajších básní o slobode v slovenskej literatúre Jarná pieseň;
– po porážke revolúcie písal málo, verejne sa neangažoval a žil so svojou rodinou vo veľkej biede; pracoval ako štátny úradník vo viacerých mestách, lebo ako buriča ho neustále prekladali; nakoniec ho v r.1867 prepustili zo štátnych služieb a pracoval ako advokát; posledné roky prežil v Zlatých Moravciach, kde aj zomrel na týfus; nezachovala sa ani jeho fotografia, ani jeho hrob.
Tvorba
– Janko Kráľ bol zložitou osobnosťou a podobne zložitá je aj jeho poézia; jeho dielo sa nezachovalo celé, mnohé jeho básne sa stratili alebo sa zachovali pozmenené; celé jeho súborné dielo vyšlo až v r. 1952 (zostavil ho literárny kritik Milan Pišút);
– znaky tvorby: vychádza z ľudovej slovesnosti; opisuje nálady romantického samotára a buriča; spája osobné zážitky s osudom národa; typická je autoštylizácia a subjektivizácia; hrdina je v rozpore so spoločnosťou; tvorbou sa najviac priblížil k európskemu romantizmu;
– rozdelenie tvorby: 1. osobná a vlastenecká lyrika
2. piesne a balady.
1. Osobná a vlastenecká lyrika
– odráža sa v nej celý život J. Kráľa, jeho vzťah k spoločnosti a k národu; tieto básne tvoria základ slovenskej reflexívnej (úvahovej) a revolučnej lyriky; najkrajšími básňami sú: Orol vták, Orol, Duma bratislavská, Jarná pieseň, Slovo, Šahy, Krajinská pieseň;
– J. Kráľ napísal aj cyklus 70 básní Dráma sveta /reflexívna a filozofická lyrika/, v ktorých podáva pesimistický pohľad na minulosť a prítomnosť; zamýšľa sa nad vážnymi problémami ľudstva – boj o moc nad svetom, vojny, zotročovanie národov, násilie, korupcia...
– z predrevolučného obdobia pochádzajú 3 básne s jánošíkovskou tematikou známe pod názvom Výlomky z Jánošíka (Janko, Žobrák, Zbojníkova balada); jánošíkovká tematika je spracovaná netradične a revolučne; autor nezobrazuje idealizovanú postavu zbojníka, ale zameriava sa na zobrazenie ľudového odboja proti pánom a neznesiteľnej biedy poddaných.
2. Piesne a balady
– čerpajú námety z ľudovej slovesnosti; zlo je vždy potrestané; autor využil ľudový jazyk, príslovia, porekadlá, prirovnania, povery, báje; najznámejšie balady sú: Kvet, Zverbovaný, Skamenelý, Bezbožné dievky, Kríž a čiapka, Pán v tŕní, Zakliata panna vo Váhu a divnýJanko.
Zakliata panna vo Váhu a divný Janko (1844)
– útvar – balada (epický žáner s pochmúrnym dejom, ktorý má tragický záver; dej je stručný, typická je gradácia, stupňovanie napätia; hrdinom býva človek, ktorý sa nejakým spôsobom previnil a za to ho stihne trest; v baladách vystupujú aj rôzne nadprirodzené bytosti);
– autor v tejto balade vyjadril svoje rozpory, smútok a nespokojnosť so svetom, ale aj lásku k ľudu a vôľu priniesť mu slobodu; balada vyzdvihovaním odvahy vzbúriť sa proti zvyčajnému spôsobu života zodpovedala rozhodnutiu štúrovcov zmeniť osud národa;
– ideovým zámerom balady aj napriek tragike a pochmúrnosti je šľachetná obeť za blížneho (titanizmus);
– kompozícia: – dve časti, epilóg;
1. časť
– v úvode tejto časti autor podáva lyrický obraz svojho vnútra – je osamelý, nepokojný, jeho vnútro je rozorvané, nešťastné; v týchto chvíľach smútku sa vracia v spomienkach na miesta, kde prežil svoje detstvo;
– tento úvod je napísaný v 1. os. sg, 13-slabičným veršom, rým je združený (aabb);
– ďalšie verše sú idylickým obrazom rodného kraja autora (Liptov, Váh), ktorý je prekrásny, ľudia v ňom žíjú úprimní, dobrí, veselí, pomáhajú si; rodičia vychovávajú deti k úcte k národu;
– potom podáva obraz jednej slovenskej rodiny – rodičia pracovití, žijú pokojne, no majú syna, ktorý je divný, samotár, nemá priateľov, ničoho sa nebojí, stále je smutný, útočisko hľadá v prírode a najradšej sedáva sám na brehu Váhu; rodičia sa ho snažia zmeniť, no on si nedá povedať, je neústupčivý;
– v závere prvej časti autor zobrazí sviatok Vstúpenia, ľudia sa pekne oblečú, idú do kostola, no Janko nerešpektuje zvyklosti, neoblečie sa sviatočne, celý deň sa túla, večer sa vráti domov, s nikým sa nerozpráva, za večeru nepoďakuje a odchádza z domu preč; túla sa po večernej prírode, ktorá je tmavá, nepokojná; v závere otázkami autor vystupňuje atmosféru tajomnosti, schyľuje sa k nejakej strašnej udalosti;
2. časť
– samotný baladický príbeh, v ktorom autor stručne vysvetlí poveru, ktorá sa viaže k sviatku Vstúpenia – vo Váhu sa o polnoci zjavuje panna, ktorá je zakliata a straší ľudí, všetci sa jej boja; vyslobodiť ju môže mladík, ktorý skočí o polnoci do Váhu a šaty bude mať prevrátené naopak; Janko sa rozhodne vyslobodiť zakliatu pannu, aby sa jej ľudia už nebáli (malý titanský čin); skočí do vody, no zabudne si prevrátiť vrecká na kabáte, a preto sa utopí;
– táto časť je napísaná 7- a 8-slabičným veršom (štvorveršová strofa) a je tu prerývaný rým (abcb);
Epilóg
– pastierik na úsvite prináša do dediny smutnú novinu o smrti Janka; mŕtvy Janko leží na brehu Váhu pokojný a ,,počúva tichý suchot svrčín“; je to idylický obraz – posmrtné splynutie hrdinu s prírodou; vzdor a titanstvo z obrazu hrdinu miznú; na zmiernenie tragiky autor využíva zdrobneniny; idyla víťazí nad tragikou, láska nad vzdorom, objektívny svet nad subjektívnou rozorvanosťou;
– epilóg je nápísaný 12- a 13-slabičným veršom, rým je združený (aabb);
.
Charakteristika Janka
– typický romantický hrdina – samotár, burič, mladý človek; túži po plnosti života, ale v zápase o uskutočnenie svojho sna hynie (rozpor sen a skutočnosť); nechce sa zmieriť s danou situáciou, popiera zaužívané normy a zápasí s prekážkami i za cenu sebaobetovania; Janko dobrovoľne volí samotu, útočisko hľadá v prírode; je hrdý, smelý, nestojí o priateľov a lásku; ľudia ho považujú za čudáka.
Jazyk – štúrova slovenčina; množstvo básnických prostriedkov; z ľudovej slovesnosti autor prevzal námet, formu básne, postavy, veršový systém, symboliku.