Franská ríša

[more...]

        Franská ríša

Za rímskou hranicou bol svet barbarský germánskych, slovanských a iných kmeňov. Germánske kráľovstvá vznikli v čase rozpadu Západorímskej ríše, ale boli na oveľa nižšom vývojovom stupni. Prevládal v nich feudálny systém medzi pánom a poddaným, ktorý dal meno celej epoche: Feudalizmus.

Najsilnejšie postavenie mal náčelník alebo starejšina a potom členovia bojovej družiny,

ktorým prideľoval pôdu, ostatným obyvateľom bola pôda pridelená  podla zásluh alebo sympatii. Takto sa spoločnosť začala deliť. Pridelenú pôdu sa nazývala feudum a ten čo ju dostal sa začal nazývať vazal.

Najvýznamnejší štát rannej stredovekej Európy, ktorý vznikol z barbarských

kráľovstiev bola Franská ríša. Franská ríša, predstavovala väčšinu  západnej a

strednej Európy i časť Apeninského polostrova. Jej vnútorná previazanosť umožnila kontakt rôzne vyspelých oblastí a prispela k ich vzájomnému ovplyvňovaniu. Franská ríša tiež  šírila

kresťanstvo do pohanských oblastí, (medzi Germánov a Slovanov). Bola štátom, ktorý

pomohol zachovať v temných storočiach časť antickej vzdelanosti. Z politického hľadiska stála pri zrode stredovekého Francúzska a Nemecka, ktoré sa stali jej bezprostrednými nástupcami. Franskú ríšu vytvoril kmene Frankov, ktoré dobyli bývalé Rímske provincie v Galii /3. storočie/ a podmanili si pôvodne obyvateľstvo.

V 5. storočí zjednotil všetkých Frankov a za zakladateľa Franskej ríše sa pokladá

Chlodovik I. (481 – 511) z rodu Merovejovcov. Chlodovik I. prijal katolícky krst. Po jeho vzore sa krátko na to stali katolíkmi všetci Frankovia. Chlodvikove spojenie s katolíckou cirkvou zaručilo Frankom podporu cirkevných inštitúcií a pomohlo im v boji proti Vizigótom, ktorí ovládali juhozápadnú časť Galie. Vizigótska nadvláda skončila v roku 507 keď si frankovia podmanili juh Galie a Vizigóti odišli do Hispánie /Španielsko/.

Po Chlodovikovej smrti nastúpili na trón jeho synovia. Pri ich vláde sa Franská ríša rozšírila o územie susedných germánskych kmeňov - Alemánia, západná čast Durýnska, Burgundsko a Bavorsko. Vznikol tak rozsiahly štátny útvar, ktorý spojoval značne rozdielne oblasti. Princíp spoločnej vlády panovníkových synov, typický pre celé obdobie Franskej ríše, viedol pomerne rýchlo k rozdeleniu štátu na tri časti: Neustria (centrum Paríž), Austrasia (centrum Remeš) a Burgundsko (centrum Orleans), kde vládli jednotliví Merovejovci. Zjednotenie všetkých troch častí dosiahlo len niekoľko kráľov, medzi nimi Dagobert I. (629-639), ktorý bojoval proti Samovej ríši.

Moc merovejovských panovníkov vo Franskej ríši začala upadať a skutočná vláda sa postupne sústredila do rúk majordómov (správcovia).

V roku 687 mal titul majordóma vo všetkých troch častiach Pipin II. Od roku 720

začali merovejovskú ríšu vážne ohrozovať výboje moslimských vojsk, ktorí po dobytí

Hispánii prekročili Pyreneje a pokračovali ďalej na sever, kde obsadili celú Akvitániu.

Postup Arabov na európskom kontinente zastavil až Pipinov syn Karol Martell, ktorý

porazil moslimské vojská v bitke pri Poitiers (732). Karol Martell (714-741), podobne

ako jeho otec Pipin II., vládol Franskej ríši v hodnosti majordoma.  Pipin III. Krátky (741-768) zosadil posledného merovejovského panovníka a sám sa vyhlásil za kráľa Franskej ríše.  Na tento závažný krok si dopredu vyžiadal zvolenie pápeža a práve toto ich politické spojenie položilo základ dlhodobým vzájomným vzťahom medzi Franskou ríšou a pápežom.

Najvýznamnejším panovníkom Franskej ríše sa stal Karol Velký (768 až 814), počas jeho vlády dosiahne franská ríša svojho najväčší rozmach. V početných vojnách

Karol Veľký pripojil ku svojim dŕžavám územie Longobardov ktorí žili v severnom Taliansku a priamo ohrozovali pápeža. V roku 774 sa dal korunovať longobardským  kráľom.  Znovu dobyl  Bavorsko (788) a spoplatnil územie na východ od Bavorska (Panóniu) potom porazil Avarskú ríšu(795-796) a niekoľko rokov bojoval proti Sasom /772-804/. Potom napadol slovanské kmene žijúce na východ od Labe.  Známe je Karolove ťaženie proti Arabom, preslávené na prelome 11. a 12.storočia v "Piesni o Rolandovi".

Dňa 25.decembra roku 800, prijal Karol v bazilike sv.Petra v Ríme z rúk

pápeža Leva III. cisársku korunu. Stal sa tak symbolicky nástupcom rímskych cisárov,

čo v očiach Európy pozdvihlo prestíž franského panovníka. Karolova

korunovácia zároveň do budúcnosti určila spôsob získavania cisárskej hodnosti. Od

roku 800 mohol v západnom kresťanstve získať túto hodnosť len panovník, ktorý bol v

Ríme korunovaný pápežom. Na prelome 8.-9.storočia bola teda vzkriesená myšlienka

obnovy impéria reprezentovaného pápežstvom a císarstvom. Po Karolovi

Veľkom nastúpil na trón jeho syn Ľudovít I., nazývaný Pobožný (814-840). Za jeho

vlády začali prevládať silné odstredivé tendencie, pri ktorých hrozil rozpad celého štátu.

Ku koncu života Ludovíta I. Pobožného začína dochádzať k vážnym dynastickým sporom.

Dynastické boje pokračovali aj po Ľudovítovej smrti a viedli k rozpadu ríše. Podla Verdunskej zmluvy (843) bola ríša rozdelená na tri samostatné celky. Najstaršiemu Lotharovi pripadla s císarskym titulom stredná časť /dŕžavy v Ralianku a územie na sever od Álp až k moru), Ľudovít Nemec získal územie na východ /budúce Nemecko/ od Lotharových dŕžav a Karol Holý západnú časť Franskej ríše /budúce Francúzsko/. Zatiaľ čo územie

pod správou Lotharovou sa pomerne rýchlo rozpadlo na menšie politické útvary,

územia Ľudovíta Nemca a Karola Holého položili základ ku vzniku Nemecka a

Francúzska.

Rozsiahly franský štát vyžadoval  špeciálny systém správy.

Vnútorná časť ríše bola rozdelená na grófstva (v jeho cele stál gróf), územia

pripojených germánskych kmeňov podliehali vojvodcom. Základ cirkevnej správy bol prevzatý z rímskej organizácie. Karol Veľký uskutočnil isté zmeny. Územia sa delili na grófstva, okrajové oblasti  sa nazývali marky.  Dostatočný počet vojakov

zabezpečovala vojenská povinnosť, ktorá sa vzťahovala na všetkých slobodných

frankov. Za Karola Veľkého sa vo veľkej miere začal uplatňovať lénny systém.

Karolínska renesancia: S vládou Karola veľkého bola spojená aj snaha o obnovenie antickej vzdelanosti a kultúry. Záujem o vzdelanie vychádzal z potrieb správy štátu, ktorý potreboval vzdelaných ľudí schopných zvládnuť písomné úradovanie. Preto Karol Veľký podporoval vznik škôl pri kláštoroch a kostoloch. Okrem iného Karol zreorganizoval systém refoľných inštitúcií. Nariadil aby sa všetky kláštory vo Franskej ríši riadili regulou sv. Benedikata.