Slovenská baroková literatúra (1650 − 1780)

[more...]

Slovenská baroková literatúra (1650 − 1780)

Spoločensko-politická situácia v Uhorsku:

– rozpínavosť Habsburgovcov, protihabsburské povstania, náboženské boje, hlad, epidémie, mor; proti útlaku obyčajní ľudia protestovali vzburami a útekmi do hôr (Juro Jánošík, obesený v r. 1713);

– najvýznamnejším protikladom v spoločnosti  bola reformácia a protireformácia; protestanti a katolíci sa na jednej strane navzájom prenasledovali, na druhej strane sa usilovali o to, aby pre svoju konfesiu získali ľudí kultúrnou osvetou, literatúrou a školami;

– evanjelici mali oporu v prešovskom kolégiu a v bratislavskom lýceu;

– strediskom  katolíckej vzdelanosti bola univerzita v Trnave (zakladateľ Peter Pázmaň); zásluhu na rozvoji školstva a osvety mali aj rehole – jezuiti, piaristi a františkáni; príslušníci oboch náboženstiev prispievali k šíreniu vzdelanosti aj zakladaním tlačiarní;

Situácia v literatúre:

– rozvíja sa náboženská aj svetská literatúra; v literatúre sa prejavuje zvýšený záujem o slovenské dejiny, úcta k slovenskému jazyku a jeho  intenzívnejšie používanie ako literárneho jazyka;

– rozvíja sa poézia, próza aj dráma.

Slovenská baroková poézia

–  rozvíja sa:

1. duchovná katolícka poézia – bola písaná po česky a po latinsky a zhromažďovaná v spevníkoch; Benedikt Szölösi – napísal prvý katolícky spevník Písne katholické (1655);

2. svetská baroková poézia – bola písaná rukopisom v latinčine, slovakizovanej češtine (čeština so slovenskými prvkami) a v bohemizovanej slovenčine (slovenčina s českými prvkami); je zachytená v spevníkoch a v zborníkoch, ktoré obsahujú 3 druhy poézie: umelú, poloľudovú, ľudovú;

– známy je Mikulášsky zborník (18. stor.), v ktorom sa nachádza zápis poloľudovej zbojníckej piesne Píseň o Jánošíkovi zbojníkovi; opisuje sa v nej zlapanie a väznenie Jánošíka; barok urobil z Jánošíka legendárneho hrdinu, ktorý bojuje za práva poddaných;

– Zborník Jána Buoca (18. stor.) – nachádza sa v ňom aj ľúbostná poézia, napr. báseň Ach, tyranko srdca mého, proč si mne ranila – ide o ,,alamódové“ chápanie lásky ako utrpenie; mladý chlapec vyčíta dievčaťu falošnú lásku , pre ktorú sa veľmi trápi;

– veľmi obľúbené boli poloľudové jarmočné piesne, ktoré sa šírili tlačou a mali spravodajský charakter – prinášali správy o rôznych udalostiach;

3. didakticko-reflexívna poézia 17. a 18. stor. – je to poučno-úvahová poézia, jej cieľom bolo poučiť čitateľa a zároveň donútiť ho uvažovať nad rôznymi situáciami spoločenského života; bola písaná rukopisom; autori často prebásňovali ľudové príslovia, ktoré obsahovali mravné ponaučenia a návody, ako sa zachovať v rôznych životných situáciách;

Peter Benický (1606 – 1664) – jeho dielo Slovenské verše reprezentuje didakticko-reflexívnu poéziu 17. storočia; dielo bolo písané rukopisom v slovakizovanej češtine (1652, tlačou až v r. 1873); 12-veršové strofy  sú očíslované a názov je podľa prvého verša strofy (incipit); autor poukazuje na ľudské chyby a prednosti, dáva rady, podnecuje k uvažovaniu; vyzdvihuje vedu, vzdelanie a pracovitosť; odsudzuje pretvárku, zbabelosť šľachticov, sympatizuje s poddanými; zamýšľa sa nad premenlivosťou a vrtkavosťou šťastia.

Hugolín Gavlovič (1712 – 1787) –  predstaviteľ didakticko-reflexívnej poézie 18. storočia; narodil sa v Czarnom Dunajci v Poľsku; v detstve osirel a bol vychovávaný v Trstenej; stredoškolské štúdiá a štúdium teológie absolvoval v Žiline; v r. 1733 vstúpil do františkánskej rehole a prijal meno Hugolín (jeho rodné meno bolo Martin); od roku 1744 až do smrti pôsobil v kláštore v Pruskom; ochorel na pľúca, chodieval sa liečiť vzduchom ku valachom a pastierom na salaše a zapisoval si rôzne múdrosti  a skúsenosti z ich života; vzdelanie a svoje životné skúsenosti využil vo svojom

diele  Valaská škola mravúv stodola (1755) – je to rozsiahla veršovaná skladba napísaná v bohemizovanej slovenčine; tvorí ju vyše 1298  12-veršových básní, každý verš má 14 slabík;

– kompozične sa každá báseň skladá z troch častí:1. prológ – nadpis básne, obsahuje hlavnú myšlienku, 2. jadro – nadväzuje na nadpis, rozvíja hlavnú myšlienku, 3. epilóg – záverečné dvojveršie, obsahuje duchaplnú pointu;

– dielo obsahuje mravné ponaučenia a praktické rady do života vytvorené na základe náboženských, svetských a morálnych zásad, ktoré majú viesť čitateľa k zbožnému a cnostnému životu;

– autor objasňuje vzťah jednotlivca k Bohu, k blížnym a k spoločnosti; za pravé šťastie považuje Božiu milosť, odsudzuje poverčivosť, vieru v sny, nabáda k úcte k Bohu; kritizuje sociálnu nerovnosť, sympatizuje s chudobnými; nesúhlasí s vojnami; obdivuje vytrvalosť a pracovitosť, odsudzuje pýchu, lenivosť, odrodilstvo, moc peňazí; veľa miesta venuje otázkam výchovy človeka k slušnosti; zobrazuje vzťah detí k rodičom, odsudzuje opilstvo, chamtivosť;

– známe sú básne: Hle človek opilý – žádnému nemilý; Velmi je hlúpy, kdo vlast svú tupí; Cti rodičúv vždycky, by te ctili tvoje dítky; Peníze všecko múžú; Učitelúv v dobrých veciach poslúchaj; Čítaj knižky nielen k naučení, ale i k tvému polepšení; Tam ne dluhé panování, kde poddaných sužování;

– autor v tomto diele použil prozodický systém sylabický (slabičnú prozódiu); na vytváraní rytmu v tejto prozódii sa podieľajú tieto rytmické prvky:

1. rovnaký počet slabík vo veršoch – rovnoslabičnosť  (14 slabík v každom verši),

2. intonačná prestávka, ktorá rozdeľuje verš na dve časti (8 slabík a 6 slabík),

3. združený rým (aabb),

4. rytmicko-syntaktický paralelizmus (čo verš, to veta),

5. spájanie veršov do dvojverší, resp. štvorverší.

– sylabická prozódia sa v našej literatúre uplatnila najmä v období štúrovského romantizmu.

Slovenská baroková próza

– rozvíja sa:

1. vedecká a popularizačná próza – slovenskí vzdelanci žijúci v Uhorsku z hľadiska štátnej príslušnosti boli uhorskými vzdelancami, no v tomto období začali preukazovať svoju príslušnosť k slovenskému národu, obraňovali domorodý pôvod Slovákov v Uhorsku, ich národnú a jazykovú rovnoprávnosť; presadzovali tzv. zmluvnú teóriu o pohostinnom prijatí Maďarov na slovenskom území; Maďari presadzovali tzv. podmaniteľskú teóriu, podľa ktorej Slováci sú bezprávnym národom v Uhorsku, lebo Maďari územie Karpatskej kotliny vojensky dobyli, podmanili si národy, ktoré tu žili a vytvorili Uhorské kráľovstvo;

–  autori diela písali po latinsky; okrem národno-obranných tendencií obsahovali  prvky osvietenského myslenia;

– Matej Bel –  slovenský vedec uznávaný aj mimo Uhorska,  polyhistor (znalec viacerých vedných odborov), nazývaný ,,veľká ozdoba Uhorska“; dielo Historicko-zemepisná vedomosť o novom Uhorsku – opisuje niekoľko uhorských stolíc, o slovenskom obyvateľstve sa vyslovuje s úctou a obdivom;

– Adam František Kollár – historik, právnik, riaditeľ viedenskej cisárskej knižnice, pre svoju múdrosť nazývaný ,,slovenský Sokrates; dielo O pôvode a stálom používaní zákonodarnej moci – kritizuje zlé položenie poddaných a navrhuje zdanenie šľachty a cirkvi; za toto dielo mu hrozilo vyhnanstvo;

– Ján Baltazár Magin – Ostne... alebo Obrana – národná obrana Slovákov pred maďarskými osočovateľmi.

2. umelecká próza (memoárová a cestopisná, dobrodružná) –  opisuje turecké vpády na slovenské územie, náboženské prenasledovanie, súdne procesy s protestantskou inteligenciou; autori sa snažia zobraziť skutočnosť s dokumentárnou presnosťou, presvedčiť čitateľa a zapôsobiť na neho; diela sú písané po latinsky a majú autobiografické črty;

–  Ján Simonides – Väznenie, vyslobodenie a putovanie

–  Samuel Hruškovic – Život Samuela Hruškovica

–  Daniel Krman ml. – Cestovný denník – vrcholné dielo barokovej cestopisnej literatúry; autor zachytáva priebeh svojej cesty s náboženským poslaním do Bieloruska za švédskym kráľom Karolom XII., ktorý tam bojoval proti ruskému cárovi Petrovi Veľkému;

–  Móric August Beňovský – Pamäti a cesty grófa Mórica Augusta Beňovského – autor  opisuje svoje zajatie na Sibíri, Kamčatke, plavbu po mori do Číny a na Madagaskar, kde si ho domorodci zvolili za kráľa.

Sofokles Antigona

[more...]

Sofokles    Antigona (441 pred n. l.)

– útvar: veršovaná tragédia;  prostredie: kráľovský palác, mesto Téby;

– čas: mýtická doba, dej sa odohrá počas jedného dňa;

– kompozícia: a) vonkajšia – prológ, 5 dejstiev, epilóg;

b) vnútorná: 1. expozícia (prológ)

2. kolízia (1. dejstvo)

3. kríza (2. – 4. dejstvo)

4. peripetia  (5. dejstvo)

5. katastrofa (epilóg);

– postavy:  Kreon – vládca Téb, Euridika – Kreonova žena, Haimon – ich syn, snúbenec Antigony, Antigona – dcéra kráľa Oidipa, Isména – sestra Antigony, Polyneikos – brat Antigony,  Eteokles – brat Antigony, Teiresias – veštec, zbor (chór) – komentuje a hodnotí udalosti;

– tragédia má typické znaky antickej drámy:

– jednota miesta (Téby), jednota času (1 deň), jednota deja (1 príbeh hlavnej hrdinky Antigony); je prítomný rozprávač v podobe zboru (chóru); postavy sa nevyvíjajú; ich boj proti vôli bohov a osudu je potrestaný; bohovia zasahujú do deja ústami veštcov; postavy a motívy sú dané do kontrastu;

– v tragédii je použitý vyšší štýl jazyka (umelecký, patetický), konfrontačné dialógy, dlhé monológy, viazaná reč (časomiera);

– hlavné motívy tragédie: osud, demokracia, totalita, tradícia, ľudské túžby, božské prikázania, svetské zákony, vlastná cesta životom; láska (súrodenecká, rodičovská, milenecká);

– dej: v Tébach vládne Kreon; Eteokles sa postaví za Kreona, Polyneikos proti Kreonovi; je vyhnaný z Téb, zhromaždí vojsko a zaútočí na Téby; v boji obaja bratia padnú; Eteokles ako hrdina je pochovaný s poctami, Polyneika ako vlastizradcu Kreon zakáže pochovať, jeho telo nechá hodené pred hradbami, čo je potupa pre celú rodinu; Antigona neposlúchne Kreonov rozkaz o podľa tradície a božských zákonov vykoná nad telom Polyneika pohrebné obrady; Kreon sa o tom dozvie a udelí jej trest – má byť za živa pochovaná v skalnej hrobke; Antigonu odvedú do hrobky v svadobných šatách; Kreon nepočúva varovania veštcov, ani argumenty svojho syna Haimona, ktorý ho presviedčajú, že jeho rozhodnutie nie je správne; nakoniec sa však na radu veštca Teiresia rozhodne zmeniť svoj príkaz a odchádza to oznámiť Antigone do hrobky; nájde tam Haimona, ktorý v slzách objíma mŕtvu Antigonu, ktorá sa obesila na svadobnom závoji; Haimon sa pred očami otca prebodne mečom, keď sa o tom dozvie Euridika v paláci, prebodne sa nožom; Kreon prináša mŕtveho syna do paláca a prosí bohov o smrť, lebo vlastným pričinením prišiel o svojich najbližších.

Antigona – dcéra Oidipa a Jokasty, snúbenica Haimona; má rovnako rada svojich súrodencov; prišla na svet milovať a nie nenávidieť; je úprimná, otvorene povie Kreonovi, čo si myslí o jeho zákaze pochovať jedného z bratov; je smelá a rozhodná, nebojí sa vykonať obrady nad bratovým telom, aj keď vie, že ju stihne trest, lebo nerešpektuje zákony vládcu; je presvedčená, že koná v súlade s božskými a ľudskými zákonmi; neznesie krivdu a poníženosť; pokorne prijíma trest a nebojí sa smrti; verí, že bohovia spravodlivo posúdia jej konanie; dá prednosť povinnosti voči rodine, tradíciám pred vlastným šťastím a životom; bojuje s nepriazňou osudu a hynie; je potrestaná, pretože nerešpektovala zákony štátu;

Kreon – vládca Téb, brat Jokasty Antigoninej mamy, ujo Antigony; zmocnil sa trónu na úkor sestriných synov Polyneika a Eteokla; je pyšný, sebavedomý, vydáva kruté rozhodnutia; voči rodine je necitlivý, zaujíma ho len moc; je tvrdohlavý, trvá na svojich rozhodnutiach, aj keď cíti, že nie sú správne; nedokáže prijať názor iných; nedôveruje nikomu; neberie ohľad na ľudské a božské zákony; nakoniec si uvedomí chybu, ale draho za to zaplatí; je potrestaný preto, lebo porušil zákony ľudskosti a božské zákony.