To sa tu niekto zatúlal ? Septima

16th Máj2012

Cirkev a križiacke výpravy

by Zippersk

[more...]

Cirkev a križiacke výpravy

Pôvodne bolo kresťanstvo vnímané len ako sekta v rámci judaizmu. Neskôr, keď nové náboženstvo získalo viac členov, tak sa oddelilo a vytvorilo si vlastnú štruktúru a pravidlá vyznávania viery. Veľmi dôležitým medzníkom v tomto vývoji bol Milánsky edikt vydaný cisárom Konštantínom v roku 313. Na základe tohto dokumentu mohli kresťania slobodne vyznávať svoju vieru. Tým bolo definitívne ukončené dovtedajšie prenasledovanie.

Napriek zrovnoprávneniu dochádzalo v rámci kresťanstva k vnútorným sporom. Jednotlivé skupiny sa nevedeli dohodnúť na spôsoboch vyznania viery a na základných dogmách. Celý tento problém bol vyriešený Nicejským koncilom v roku 325. Výsledkom koncilu bolo zjednotenie kresťanstva a sformovanie kresťanského vyznania viery.

V roku 380 vyhlásil cisár Gratianus kresťanstvo za jediné štátnom uznané náboženstvo. Situácia sa okamžite otočila. Z prenasledovaného náboženstva sa stali prenasledovatelia. Všetky ostatné cirkvi boli zakázané. Boli to stretnutia členov cirkvi so svojimi predstaviteľmi.

Najvýznamnejší biskupi sídlili v Alexandrii, Anitochii, Jeruzaleme, Ríme a Konštantínopole. Postupne však moc rímskeho biskupa vzrastala a on sa stal v 5. storočí biskupom všetkých kresťanov – pápežom. O túto pozíciu sa asi najviac zaslúžil pápež Lev I.

Pápež nevládol len nad cirkvou, ale postupne si v stredom Taliansku vytvoril vlastné územia, ktoré dostalo názov Pápežský štát. Medzi ďalších významných pápežov patri Gregor I. Veľký, ktorý významne posilnil pápežskú moc a územie, ktoré kontroloval. Dokázal sa dohodnúť s patriarchami východnej časti cirkvi, a tým pádom získal voľnú ruku nad západnými územiami. Prostredníctvom misionárov sa mu podarilo dostať pod kontrolu oblasti, ktoré sa začali prikláňať k učeniu Ariáncov.

Ďalší pápeži začali úzko spolupracovať s Franskou ríšou. To prinieslo obojstranný prospech.

Ďalšie obdobie priniesli postupné vyvrcholenie sporu medzi predstaviteľmi východného a západného kresťanstva. V roku 1054 sa cirkev rozdelila na východnú a západnú. Túto udalosť nazývame Veľká schizma.

Boj o investitúru bol sporom medzi pápežom a svetskými panovníkmi. Pápež Gregor VII. nechcel ,aby boli cirkevní hodnostári dosadzovaní svetskými vládcami. Cisár Henrich IV. to nerešpektoval, čo vyvolalo dlhoročný spor medzi pápežom a cisárom. Všetko bolo vyriešené až v roku 1122 wormským konkordátom ,ktorý uzavreli pápež Kalixt II. a Henrich V. Na základe tejto dohody bol hodnostár volený cirkvou, ale za prítomnosti panovníka.

Pápež Bonifác VIII. v roku 1302 verejne proklamoval nadradenie duchovnej moci nad svetskou. S týmto sa odmietol zmieriť francúzsky panovník Filip IV. Pekný, ktorý ho zajal a po jeho smrti podporil voľbu svojho spojenca Klementa V. Aby si poistil jeho vernosť, donútil ho presťahovať sa do Avignonu, čím sa začalo avignongské zajatie pápežov, ktoré trvalo až do roku 1378.

Toto zajatie pápeža prerástlo do takzvanej pápežskej schizmy. Talianski kardináli boli nespokojní s pápežom, ktorého kontrolovali francúzski panovníci,preto si zvolili vlastného pápeža. Toto dvojvládie bolo z dlhodobého hľadiska neudržateľné, preto bol zvolaný koncil do Pise v roku 1409. Na ňom bol zvolený ďalší pápež, ale predchádzajúci dvaja odmietli odstúpiť. Táto situácia bola ukončená až na koncile v Kostnici /1417-1431/, kde sa predchádzajúci pápeži vzdali moci a bol zvolený nový pápež Martin V.

V dôsledku vzrastu moci moslimov sa Jeruzalem dostal do ich rúk. To predstavovalo pre kresťanstvo obrovský problém. Nie len v tom, že toto mesto bolo najposvätnejším miestom kresťanov, ale jeho návšteva patrila k vrcholom duchovného života. V dôsledku úpadku Byzantskej ríše bolo všetkým jasné, že na východe neexistuje kresťanská sila, ktorá by dokázala sväté mesto oslobodiť. Preto pápež Urban II. vyhlásil na koncile v Clermonte v roku 1095 križiacku výpravu na dobytie posvätnej zeme.

Výzva sa stretla s obrovskou odozvou a mnohí ľudia sa na križiacku výpravu prihlásili.

Prvá križiacka výprava /1096-1099/: križiaci dobyli Svätú zem a založili tam niekoľko kresťanských štátov.
Druhá výprava organizovaná francúzskym kráľom a cisárom Svätej ríše dopadla neúspešne.
Tretia výprava /1189–1192/: uskutočnila sa v reakcii na dobytie Jeruzalemu moslimami pod vedením Saladina. Zúčastnil sa na nej anglický kráľ Richard I. Levie srdce, francúzsky kráľ Filip II. August a cisár Svätej ríše rímskej Fridrich I. Barbarosa. Výprava skončila dohodou medzi Saladinom a Richardom. Križiaci Jeruzalem nedobyli, ale mohli ho navštevovať ako pútnici.
Počas štvrtej výpravy križiaci v službách Benátok dobyli niekoľko kresťanských miest na Jadrane a nakoniec dobyli Konštantínopol a založili Latinské cisárstvo.
Piatu výpravu zorganizoval cisár Fridrich II. Vylodil sa v Palestíne a podarilo sa mu za pomoci dohody získať pod kontrolu Jeruzalem.
Šiesta výprava išla pod vedením francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. do Egypta. Skončila fiaskom.
Siedma výprava pod vedením Ľudovíta IX. zaútočila na Tunis. Kráľ na výprave zahynul a križiaci sa vrátili domov.

Kresťania vynaložili obrovské úsilie, aby Svätú zem dobyli a udržali. Táto ich snaha však nebola korunovaná úspechom. Väčšina bojovníkov sa vždy po skončení výpravy vrátila domov a kresťania nikdy nemali dosť ľudí na udržanie dobytých území. Preto sa museli utiahnuť do pevných hradov, ktoré jediné dokázali odolávať moslimskej väčšine. Navyše sa snažili žiť zo svojimi moslimskými poddanými v miery a násilne ich nenútili prestúpiť na kresťanstvo. Ďalšou dôležitou udalosťou bolo prijímanie východných vedomostí. Mnohí kresťania si začali osvojovať arabskú kultúru a prostredníctvom pútnikov sa jej poznatky dostávali do Európy.

Na ochranu Svätej zeme sa vytvorilo aj niekoľko špeciálnych rytierskych rádov /templári, johaniti a nemeckí rytieri/.

Category : Dejepis

0 Comm

16th Máj2012

Slovenská klasicistická a osvietenská literatúra (1780 – 1840)

by Zippersk

[more...]

Slovenská klasicistická a osvietenská literatúra (1780 – 1840)

– obdobie klasicizmu a osvietenstva sa v slovenskej literatúre spája s 1. a 2. fázou slovenského slovenského národného obrodenia;

– slovenské národné obrodenie (SNO) je proces formovania novodobého slovenského národa v Uhorsku, ktorý viedli národní buditelia; národní buditelia sa snažili zjednotiť slovenkú literatúru a kultúru na základe jednotnej národnej myšlienky;

– SNO prebiehlo v 4. fázach pričom 1. a 2. fáza sú späté s klasicizmom a osvietenstvom a 3. a 4. fáza sú späté s romantizmom.

1. fáza slovenského národného obrodenia (1780 – 1820) – osvietenská literatúra

– národní buditelia (spisovatelia) sa v duchu osvietenstva snažili uzákoniť (kodifikovať) slovenský spisovný jazyk a povzniesť slovenský ľud šírením osvety; vznikali učené spločnosti, napr. Slovenské učené tovarišstvo, ktoré vydávali knihy, šlabikáre, učebnice, prostredníctvom nich šírili vzdelanosť a kultúru; začali sa vydávať aj noviny a časopisy, napr. Prešpurské noviny; aktívni boli katolíci aj evanjelici;

– rozvíja sa: 1. vedecká literatúra – Anton Bernolák, Juraj Papánek, Juraj Sklenár,

2. osvietenská literatúra – próza – Juraj Fándly, Jozef Ignác Bajza,

poézia – Augustín Doležal, Bohuslav Tablic.

Anton Bernolák (1762, Slanica na Orave – 1813, Nové Zámky)

– jazykovedec, národný buditeľ, vyštudoval teológiu (katolícky kňaz) v Trnave, vo Viedni a v Bratislave; ako kňaz pôsobil v Bernolákove, v Trnave, v Nových Zámkoch (tu je aj pochovaný);

– v r. 1787 kodifikoval spisovný jazyk – bernolákovčinu – na základe kultúrnej západoslovenčiny (jazyk vzdelancov trnavskej univerzity so stredoslovenskými prvkami), na fonetickom princípe;

– jazykovedné diela písal po latinsky (boli určené aj pre vedecké kruhy) a v bernolákovčine;

Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách (1787)

– v tomto diele odôvodnil zavedenie fonetického pravopisu – píš ako počuješ, každá hláska mala svoj znak, mäkkosť a dĺžku bolo treba vždy označiť;

Slovenská gramatika (Gramatica slavica)(1787)

– učebnica slovenského jazyka pre školy; je to prvá normotvorná gramatika slovenčiny;

Etymológia slovanských slov (1791)

– príručka o tvorení slov odvodzovaním a skladaním;

Slovár slovenský česko-laťinsko-ňemecko-uherský (1825– 1827)

– 6-zväzkový slovník, vyšiel až po jeho smrti.

Bernolákovčinu ako spisovný jazyk používali len slovenskí katolíci, evanjelici naďalej používali svoj bohoslužobný jazyk – biblickú češtinu. V bernolákovčine písali svoje diela Juraj Fándly a Ján Hollý.

Juraj Fándly (1750, Častá pri Trnave – 1811, Optimál, dnešné Doľany)

– slovenský spisovateľ, národný buditeľ a veľký vlastenec; ako polosirota v zložitých podmienkach vyštudoval teológiu v Budíne a v Trnave; pôsobil ako katolícky kňaz v chudobných farnostiach, najdlhšie v Naháči;

– písal najmä ľudovýchovnú prózu, ktorou sa snažil povzniesť slovenskú národnú kultúru; v dielach poučoval jednoducho, názorne a jasne ľud o tom, ako má prakticky využívať pôdu a prírodné bohatstvo; jeho diela sú encyklopédiou poľnohospodárskych vedomostí 18. stor.;

– diela sú písané v bernolákovčine a predstavujú prvú prozaickú reč písanú v slovenčina v našej literatúre;

Pilní domajší a poľní hospodár (1792) – poúča dedinských ľudí o domácich prácach, o chove dobytka, hydiny, o rybárstve, vinohradníctve o chove včiel; jednoducho vysvetľuje Kopernikov heliocentrický systém; využíva formu besedy a poučných príhod;

Zelinkár (1793) – obsahuje základy domácej zdravovedy; propaguje zber a široké využitie liečivých rastlín; uvádza jednoduché lieky na rozmanité choroby, veľku pozornosť venuje aj toxickým látkam;

O úhoroch aj včelách (1802), Slovenský včelár (1802), Ovčár (v rukopise);

– Fándly bol nadšeným podporovateľom cirkevných reforiem Jozefa II.; v diele Dúverná zmlúva medzi mňíchom a diáblom (1789) – ide o prvé veľké dielo vydané v bernolákovčine; je napísané vo forme rozhovoru (dialógu) medzi učeným, ale konzervatívnym mníchov Atanáziom a uštipačným diablom Titinilom (sám autor)

– autor schvaľuje zrušenie reholí, ktoré sa nezaoberali školskou alebo sociálnou činnosťou (tzv. žobravé rády); mnísi upustili od prvotných rehoľníckych zásad, najmä chudoby (poukazuje na bohatstvo kláštorov) a telesnej práce a stali sa príťažou pre spoločnosť; obviňuje mníchov, že udržiavali ľud v nevedomosti, vystupuje proti poverám, odpustkom a falošným zázrakom; bohatstvo kláštorov by sa malo podľa neho využiť na vybudovanie škôl, nemocníc a zmiernenie biedy ľudu; cenzúra dielo zhabala a cirkevný súd autora potrestal; dielo nebolo určené pre ľud, ale pre mladých slovenských vzdelancov.

Jozef Ignác Bajza (1755, Predmier – 1836, Bratislava)

– slovenský spisovateľ, národný buditeľ, reprezentuje osvietenskú prózu; vyštudoval za katolíckeho kňaza, pôsobil na viacerých miestach (najdlhšie v Dolnom Dubovom – 20 rokov), naposledy v Bratislave; pochovaný je v krypte Dómu sv. Martina v Bratislave;

– svoje diela napísal západoslovenským nárečím a zvláštnym pravopisom, ktorý sám navrhol; bernolákovčinu nikdy neprijal;

René mládenca príhody a skúsenosti (1784 – 1785) – prvý slovenský román (pikareskný román), má dva zväzky; podáva satirický pohľad na spoločenské pomery, ktoré vládli koncom 18. storočia;

– v románe autor opisuje cesty a zážitky Reného (René – Znovuzrodený), syna bohatého benátskeho kupca a jeho učiteľa Van Stiphouta;

– v 1. časti putujú po Turecku, Egypte a Taliansku, v 2. časti prichádzajú cez Viedeň na Slovensko a putujú po slovenských dedinách; tu sprevádza Reného Tovariš cesty (sám autor);

– autor pravdivo vykresľuje pomery v Uhorsku, kritizuje všetky spoločenské vrstvy a cirkev.

Slovenské dvojnásobné epigrammata

– kniha epigramov, v ktorých autor podáva satiru na ľudské slabosti a chyby (lakomstvo, opilstvo, závisť).

Bajza bol zložitou osobnosťou, bol v spore s bernolákovcami o prvenstvo pri uvádzaní slovenčiny do literatúry. Do konfliktu sa dostal aj s cirkevnými hodnostármi, ktorí ho žiadali, aby sa viac venoval kňazským povinnostiam ako písaniu kníh.

Category : Slovenčina a Literatúra

0 Comm

16th Máj2012

Klasicizmus v slovenskej literatúre (1820 – 1840)

by Zippersk

[more...]

Klasicizmus v slovenskej literatúre (1820 – 1840)

– 2. fáza slovenského národného obrodenia; vznikla a rozvíja sa idea (myšlienka) slovanskej vzájomnosti, ktorou Slovania chceli čeliť rakúskemu útlaku a maďarizácii;

– menšie slovanské národy žijúce v útlaku hľadali východisko zo zlej situácie v opore u ostatných Slovanov (najmä u Rusov, ktorí boli víťazmi v boji s Napoleonom a mali samostatný štát); Slovania vyzdvihovali svoju slávnu minulosť a verili, že budú mať v budúcnosti v dejinách Európy významné postavenie; veľkú budúcnosť Slovanom pripisoval aj nemecký filozof Johann Herder najmä pre ich ľudskosť (neviedli výbojné vojny), pohostinnosť a pracovitosť;

– idea slovanskej vzájomnosti dodávala Slovákom v Uhorsku vieru v to, že vo svojom úsilí o národnú slobodu nie sú osamotení a že patria k veľkej rodine slovanských národov;

– táto myšlienka u nás podnietila vznik vedeckých a literárnych diel, zvýšil sa záujem o dejiny Slovanov, o slovanské jazyky a literatúru; hrdinovia literárnych diel vynikali zvýšeným vlasteneckým cítením;

– na čele národnozjednocovacích úsilí boli:

1. Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik – stúpenci biblickej češtiny (evanjelici),

2. Ján Hollý, Martin Hamuljak – stúpenci bernolákovčiny (katolíci).

Ján Kollár (1793, Mošovce – 1852, Viedeň)

– slovenský spisovateľ, evanjelický kňaz; po gymnaziálnych štúdiách odišiel do nemeckého mesta Jena; tu študoval dejiny a jazyk; oboznámil sa so slávnou minulosťou Slovanov, aj s ich neradostnou prítomnosťou; spoznal aj záporné stránky nemeckého nacionalizmu – rozpínavosť a snahu asimilovať slovanské národy žijúce v Nemecku; navštívil osídlenia Lužických Srbov, ktorí podľahli tlaku Nemecka a slovanské osídlenie pripomínali už len nápisy na hroboch, názvy riek a pohorí;

– v Jene sa zoznámil s dcérou evanjelického kňaza Friderikou Schmidtovou (Mína), zaľúbil sa do nej, no matka Frideriky bránila dcére odísť do Uhorska, a tak sa ich láska naplnila v manželstve až po 16 rokoch, po smrti matky;

– po návrate z Jeny pôsobil Kollár ako evanjelický kňaz 30 rokov v Pešti; bol stúpencom austroslavizmu – politický smer slovanských politikov, ktorí sa snažili o zblíženie Slovanov žijúcich v Habsburskej monarchii;

– po revolúcii 1848/49 bol Kollár vymenovaný za profesora na viedenskej univerzite; zomrel vo Viedni a v r. 1904 jeho pozostatky previezli do Prahy na cintorín v Oľšanoch;

– v dielach J. Kollára vrcholí myšlienka slovanskej vzájomnosti, ktorá bola v tých časoch oporou slovenského národného hnutia; hoci bol Slovák ostro vystupoval proti bernolákovčine aj proti Štúrovmu jazyku; uznával len 4 slovanské nárečia – poľské, ruské, srbochorvátske a česko-slovenské; presadzoval názor, že Slováci majú používať češtinu obohatenú o prvky slovanských nárečí; svoje diela písal po česky (preto jeho tvorba patrí aj do českej literatúry), používal časomerný, ale aj sylabotonický veršový systém;

– 1. básnickú zbierku vydal v r. 1821 pod názvom Básne Jána Kollára; zbierka obsahovala ľúbostné a vlastenecké sonety a stala sa základom k napísaniu diela Slávy dcera.

Slávy dcera (1832)

– lyricko-epická básnická skladba; obsahuje 645 sonetov, ľúbostných, vlasteneckých a náučných, ktoré sú spojené len naznačenou dejovou líniou;

– kompozícia: Prědzpěv + 5 spevov: 1. Sála, 2. Labe, Rén, Vltava, 3. Dunaj, 4. Lethe (v gréckej mytológii rieka zabudnutia; u Kollára slovanské nebo), 5. Acheron (v gréckej mytológii rieka prechádzajúca podsvetím; u Kollára slovanské peklo);

– formami sa autor vracia k antike (časomerná prozódia) a k renesancii (sonet);

– prvé 3 spevy skladby (putovanie autora po slovanských krajinách) sa podobajú dielu anglického básnika Byrona – (Childe Haroldova púť), 4. a 5. spev sú podobné Danteho Božskej komédii;

– prvky klasicizmu: antická mytológia – mená, motívy, prvky racionalizmu vo vlasteneckých úvahách;

– prvky romantizmu: zobrazenie citu, vrúcne priznanie k láske, historické námety, obrazy prírody, rozpor medzi svetom a osobnosťou básnika;

Prědzpěv

– najpôsobivejšia časť celej skladby; má 106 veršov; sú tu vyložené základné motívy celej skladby;

– je to elégia (žalospev) nad zemou Lužických Srbov, ktorí boli v minulom storočí ponemčení;

– autor sa obáva podobného osudu aj u ostatných Slovanov, preto ich vyzýva k zjednoteniu pod vedením veľkého Ruska (,,dubisko“);

– vyčíta niektorým národom, že siahli na slobodu iným národom a podmanili si ich, viedli útočné vojny; vyslovuje demokratickú myšlienku, že všetky národy majú právo na slobodu a slobody je hodný iba ten, ktorý ju dopraje iným. („Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou, ten, kdo do pout jíma otroky, sám je otrok.“);

– básnik si uvedomuje, koľko utrpenia Slovania prežili, no neprejavuje nenávisť voči inému národu;

– jeho myšlienka slovanskej vzájomnosti je nerozlučne spojená s myšlienkou rovnoprávnosti všetkých národov, humanity a slobody;

– básnické prostriedky:

symboly: Tatry synu – Slovan, dubisko – symbol Ruska, berla železná – vojna

básnická otázka: A kdo sa loupeže té dopustil?

básnické zvolanie: Stůj noho!

synekdocha: Stůj noho! (časťou pomenujeme celok)

prirovnanie: ó věkové dávní, jako noc vůkol mne ležíci

metafora: nádej kvitne

básnický prívlastok: zhoubné časy

– Prědzpěv je písaný časomernou prozódiou v elegickom distichu (dvojverší); dvojveršie sa skladá z hexametra (6-stopový verš) a pentametra (5-stopový verš);

Prierez jednotlivými spevmi skladby Slávy dcera:

– spevy sú písané formou sonetu (znelky) trochejským veršom s rýmom abba abba cdc ede;

1. spev Sála

– básnik spomína na krásne časy lásky, ktoré prežil v Jene; zo svojej milej utvoril ideál slovanskej devy, vybájenú dcéru bohyne Slávy, Mínu; je symbolom slovanskej budúcnosti, ktorá má Slovanom odčiniť ich predchádzajúce utrpenie a postaviť ich medzi popredné národy sveta; básnik rovnako miluje Mínu, vlasť aj národ; na konci spevu sa lúči s Mínou, sľubuje jej vernosť a zanecháva ju v krajine, v ktorej s ňou bol šťastný;

2. spev Labe, Rén, Vltava a 3. spev Dunaj

– básnik putuje po slovanských krajoch vyznačených riekami, opisuje dojmy z polabských a pobaltských krajín a vkladá medzi ne rozmanité historické reflexie, úvahy; pridáva znelky viažuce sa k slovenským krajom a k ich slávnej i smutnej histórii; kritizuje nesvornosť Slovanov, volá po činoch, oslovuje rovesníkov i mladšie pokolenia; kritizuje sociálne pomery a utláčanie národov; vyjadruje aj smútok nad rozlúčením so svojou milou Mínou; zjavuje sa mu mŕtva a on túži tiež umrieť;

4. spev Lethe – pomenovanie slovanského neba; Mína sa mení na vílu a sprevádza básnika po slovanskom nebi a pekle; do slovanského neba básnik umiestnil všetkých vynikajúcich slovanských dejateľov, tých, ktorí sa zaslúžili o rozvoj Slovanstva;

5. spev Acheron – pomenovanie slovanského pekla, doň básnik posiela odrodilcov a neprajníkov Slovanov;

– jednotlivé spevy Slávy dcéry obsahujú vlastenecké a ľúbostné znelky;

– vo vlasteneckých znelkách Kollár vyslovuje názory na problémy vlasti, protestuje proti tupeniu vlasti, žiada spravodlivosť a právo na slobodný život, vyzýva k ľudskosti, národnej znášanlivosti; Slovanov nabáda k svornosti, pracovitosti, národnej hrdosti a verí v ich veľkú budúcnosť, ktorú dosiahnu každodennou statočnou prácou;

– ľúbostné znelky obsahujú ľúbostné motívy od šťastia z lásky až k žiaľu z rozlúčenia; láska k Míne básnika veľmi zmenila a obohatila jeho citový svet; príznačné je spojenie ľúbostného citu s citom vlasteneckým; básnik svoje srdce na začiatku delí na 2 časti – jedna patrí Míne a druhá vlasti, nakoniec však oba city u básnika splynú.

„Mlčím, váham – vtom do hrude ruku vnorím,

srdce vyrvem z nej a rozlomím: „Berte,“ vravím.

„Vlasti pol, pol Tebe, Mína.“

„Láska je všech veľkých skutků zárod,

a kdo nemiloval, nemůže ani znáti,

co jest vlast a národ.“

– dielo preložil do súčasnej slovenčiny básnik Ľubomír Feldek a vyšlo pod názvom Dcéra Slávy.

Časomerná prozódia

– v časomernej prozódii sa na tvorbe rytmu zúčastňuje dĺžka slabiky; rytmus vzniká striedaním dlhých a krátkych slabík; dĺžka slabiky je merateľná časom (preto časomiera);

– časová jednotka na meranie dĺžky slabiky sa nazýva móra – je to dĺžka času potrebná na vyslovenie krátkej slabiky, na vyslovenie dlhej slabiky sú potrebné 2 móry

– slabika sama o sebe nie je metrickou jednotkou; tú tvorí až po spojení s inými slabikami – vtedy sa volá stopa; stopa je tvorená dvoma alebo troma slabikami;

– časomerný verš je teda stopovo organizovaný; používajú sa tieto stopy:

– dvojslabičné – trochej – U (víru), jamb U – (volá), spondej – – (vzdávám)

– trojslabičná – daktyl – UU (zástupy)

– prízvučná slabika, ťažká doba; U neprízvučná slabika, ľahká doba;

– v časomernom verši sa často nahrádza spondejská stopa daktylskou, pretože súčet mór je rovnaký: – pri spondeji dve dlhé dávajú súčet štyroch mór, rovnako ako pri daktyle dve krátke dávajú dve móry a dlhá tiež dve, teda spolu štyri móry;

– najznámejšie druhy časomerného verša sú hexameter (6-stopový daktylský alebo daktylo-spondejský verš) a pentameter (5-stopový daktylský verš); spojením hexametra a pentametra vzniká elegické distychon;

– príklad elegického distichu:

,,Aj zde leží zem ta prěd okem mým slzy ronícím,

– U U/– U / – U U/ – – / – U U/ – – 6 stôp

někdy kolébka nyní národu mého rakev.“

– U U / – U U/– //– U U / – U U/ – 5 stôp

intonačná prestávka

– časomerný systém sa vo svetovej literatúre používal v antike a v klasicizme;

– v slovenskej literatúre časomieru využívali v období humanizmu Martin Rakovský a Jakub Jakobeus a v klasicizme Ján Kollár a Ján Hollý.

– rytmický prízvuk časomerného verša sa nezhoduje s prirodzeným prízvukom v slovenčine, ktorá má stály prízvuk na prvej slabike viacslabičných slov; prízvukovaním prvej slabiky každej stopy sa narúša zvukový charakter slovenčiny; to je jedna z príčin, prečo sa časomiera v slovenskej literatúre natrvalo neudomácnila.

Ján Hollý (1785, Borský Svätý Mikuláš – 1849, Dobrá Voda)

– prvý slovenský básnik; jeho tvorba stojí na rozhraní medzi klasicizmom a preromantizmom; diela písal v bernolákovčine;

– vyštudoval za katolíckeho kňaza na univerzite v Trnave, pôsobil na viacerých miestach, najdlhšie v Maduniciach (pri Piešťanoch), tu vznikli aj jeho najlepšie práce, písal ich v hájiku Mlíč; po požiari na fare v Maduniciach v r. 1843 odišiel k spolužiakovi na faru v Dobrej Vode; tam ho v júli 1943 navštívili Štúr, Hurban a Hodža a požiadali ho odobrenie nového spisovného jazyka; v roku 1854 mu štúrovci (aj Štúr a Hurban) z úcty a vďaky na hrobe v Dobrej Vode odhalili pomník s bustou;

– na literárnu tvorbu sa J. Hollý pripravoval štúdiom a prekladmi antickej literatúry (prekladal Homéra, Ovídia, Vergília); jeho preklady vyšli aj knižne pod názvom Rozličné básne hrdinské;

– písal tieto žánre: eposy, elégie, ódy, idylické epické skladby (selanky); snažil sa dokázať, že aj v bernolákovčine sa dajú písať takéto náročné žánre;

Eposy

– ako prvý slovenský spisovateľ využil tematiku Veľkej Moravy na to, aby pozdvihol národné povedomie Slovákov; napísal 3 eposy zo slovenskej histórie: Svätopluk, Cirillo-Metodiada, Sláv;

– v týchto eposoch ospieval slávnu minulosť Slovanov; vyzdvihol cenu slobody, mieru, lásky k vlasti; odsúdil otroctvo, vojny, dobyvačnosť; slávna minulosť mala upevňovať národné sebavedomie a hrdosť Slovákov;

Svätopluk (1833)

– prvý slovenský národný hrdinský epos, ide o prvé umelecké spracovanie časti slovenkých dejín; zobrazil boj dvoch svetov: germánskeho a veľkomoravského; opísal konflikty medzi bohmi a ľuďmi; rozviedol obrazy zrady, nenávisti a pomsty;

– kompozícia: 12 spevov;

– základné myšlienky: boj za slobodu Slovákov; autor vyzdvihuje cenu osobnej a národnej slobody, vlastenectvo, humanitu Slovákov, pracovitosť, mierumilovnosť; stavia sa proti dobyvačnosti nepriateľov, odsudzuje otroctvo;

– postavy:

1. historické – Svätopluk, sv. Cyril, Karolman, Slavomír (vodca Slovanov), Slovania

2. vymyslené – Britwald (nemecký rytier), Adelaida (dcéra Karolmana), kresťanský Boh, Černobog (pohanský boh)

– ústrednými postavami sú Svätopluk a Slovania – kolektívny hrdina; Slovania sú pracovití, mierumilovní, volia radšej hrdinskú smrť ako život v otroctve;

– dej: autor vychádza z konkrétnych historických faktov z 9. stor.; Východofranská ríša sa snažila podmaniť si slovanské kmene žijúce na Veľkej Morave; Svätopluk vydáva Rastislava Nemcom, ktorý ho uväznia a oslepia; neskôr je uväznený aj sám Svätopluk;

– Karolmanovi sa vo sne zjaví Boh a prikáže mu oslobodiť Svätopluka; Karolman ho oslobodí, no Svätopluk musí sľúbiť, že bude s Nemcami spolupracovať; Karolman dohodu spečatí tým, že Svätoplukovi sľúbi za ženu Adelaidu;

– Karolman na počesť Svätopluka vystrojí veľkú hostinu a rytierske hry, na ktorých Svätopluk všetkým rozpráva o pôvode Slovanov a stretáva sa aj s rytierom Britwaldom;

– Svätopluk spolu s nemeckým vojskom odchádza za Dunaj bojovať proti Slovanom, s polovicou vojska útočí na Devín a prichádza za vodcom Slovanov Slavomírom s požiadavkami Nemcov; Slavomír ponúkne Svätoplukovi kráľovskú korunu, ak sa pridá k Slovanom a pomôže im poraziť Nemcov; Svätopluk ponuku prijíma a zostáva pri svojich rodných;

– vojská sa stretnú v rozhodujúcej bitke, v osobnej bitke zvíťazí Svätopluk nad Britwaldom a plní Božiu vôľu – založí veľké kráľovstvo Slovanov;

– epos Svätopluk má viaceré znaky antického eposu:

– začína propozíciou (naznačením zámeru autora a témou), invokáciou (vzývanie múzy, vyššej moci); toto vzývanie múzy sa opakuje aj pred kľúčovými miestami eposu; dej potom nasleduje in medias res (vpadnutie priamo do stredu udalosti)

– na začiatku každého spevu je krátky obsah spevu napísaný prózou; epos sa vyznačuje epickou šírkou (podrobný opis súboja Svätopluka s Britwaldom; veľa postáv; spád deja spomaľujú odbočenia napr. Svätoplukovo rozprávanie o pôvode Slovanov); v epose je veľa ustálených epitet a prirovnaní;

– do deja vstupujú aj bohovia, nie však priamo (ako v antike), ale prostredníctvom snov, oznamujú postavám svoju vôľu; epos je napísaný časomerným hexametrom (6-stopovým veršom) v bernolákovčine;

– epos sa líši od antického eposu tým, že autor zobrazuje kolektívneho hrdinu (celý národ); postavy sa rozhodujú podľa potrieb národa; epos Svätopluk preložil do súčasnej slovenčiny Viliam Turčány;

Elégie

– témou žalospevov sú smutné udalosti z minulosti a biednosť slovenského národného života v prítomnosti; Hollý vyjadruje smútok a žiaľ nad vyhynutým a násilne vyhubeným slovanským obyvateľstvom, nad zradou a nesvornosťou, ktorá spôsobila pád Veľkej Moravy, nad odrodilstvom – Naříkaní Rastislava, Plač Matki Slávi nad sinami Svatoplukovími, Plač Matki Slávi nad odroďilími sinami;

Ódy

– sú zaradené do zbierky Pesňe; oslávil v nich historické i žijúce osobnosti slovenského národného života, dobrodincov, priateľov, známych, ako aj svetských a cirkevných predstavených (napr. Juraja Palkoviča, Antona Bernoláka), slovenkú prírodu, svoje okolie, rozlohu a veľkosť slovanstva v duchu obrodeneckých výkladov;

Idyly

– 21 idylických básní vydal J. Hollý pod názvom Selanky (z ruského slova selo = dedina); v týchto básňach prvýkrát do slovenskej poézie vstúpili slovenská príroda a slovenský ľud v podobe pastierov; autor píše o ich radostiach, túžbach, láske, niekedy smútku, o ich zvykoch, poverách a predstavách; postavy vedú spokojný život, venujú sa práci, spevu, zábave a hrám, žijú v rovnosti majetku a postavenia; sú to postavy hrdé a ušľachtilé; autor oslavuje a obdivuje obyčajného človeka žijúceho v slovenskej prírode; známe sú selanky Jaroslav, Miloslav, Vyvolávaní jara; v niektorých selankách oslávil aj významné osobnosti národného života.

Category : Slovenčina a Literatúra

0 Comm

16th Máj2012

Klasicizmus (17. – 18. stor.)

by Zippersk

[more...]

Klasicizmus (17. – 18. stor.)

– prvý umelecký smer novodobej literatúry; šíril sa z Francúzska, vznikol a vyvrcholil na dvore kráľa Ľudovíta XIV. ,,kráľa Slnko“, v dobe rozkvetu absolutistickej monarchie; pomenovanie je odvodené latinského slova classicus – vzorový, vynikajúci;

Spoločensko-politická situácia v Európe:

– v 17. stor. dochádza k veľkým pokrokom vo vede, vzrastá záujem človeka o odhaľovanie prírodných a vesmírnych tajomstiev; v Európe nedochádza k rozsiahlym vojnám; veľkú váhu začínajú mať myslitelia, ktorí vystupujú proti vplyvu šľachty a cirkvi na kráľovskú moc, žiadajú, aby panovníci sa starali aj o blaho ľudu, aby nepotláčali slobodu jednotlivca a slobodu vyznania; v Anglicku vzniká prvé parlamentné zriadenie.

Znaky klasicistickej literatúry:

– vracia sa k antike a podľa jej vzoru sa klasicisti snažia vystihnúť večnú, nadčasovú podstatu prírody a človeka; oproti baroku hlása striedmosť, rozumnosť a disciplínu;

– klasicizmus vychádzal z filozofie racionalizmu /lat. racio – rozum/, ktorý považoval rozum za najdôležitejší zdroj poznania; zakladateľom racionalizmu bol René Descartes, ktorý vyslovil známu vetu Cogito ergo sum – Myslím teda som;

– najvyšším zákonom umenia sa stáva trojjednota – súlad pravdy, krásy a dobra;

– v umeleckom obraze človeka autori vytvárajú rôzne ľudské charaktery, v ktorých vystihujú všeobecné črty človeka, nie jeho osobitosti; ide o dobový ideál alebo o jeho protiklad;

– vlastný postoj autora ku zobrazovanej skutočnosti bol neprípustný; tzv. objektívny klasicizmus;

– podľa vzoru antiky klasicistická literatúra mala presné pravidlá: harmonickú súmernosť, logickú jasnosť, jednoduchosť námetu, presné jazykové vyjadrenie, dodržanie štýlu; tieto pravidlá tvorby sformuloval v r.1674 Nicolas Boileau-Despréaux (nikola boaló depréó) v diele Básnické umenie; zaviedol aj členenie žánrov na:

1. vysoké – spracovávali vznešené, /historické, nadčasové/ námety, hrdinovia boli z vyšších vrstiev /vládcovia, veľmoži/; žánre: óda, elégia, epos a tragédia;

2. nízke – čerpali námety zo života nižších vrstiev, napr. meštianstva, a zo súčasnosti; žánre: bájka, satira, komédia;

– nepripúšťalo sa prelínanie žánrov; najviac sa rozvíjala dráma, menej poézia a próza;

– klasicistická dráma dodržiavala Aristotelovu zásadu troch jednôt /antika/:

jednotu času – príbeh sa musel odohrať v priebehu 24 hodín, výnimočne 30 hodín;
jednota miesta – musel sa odohrať na jednom mieste, obyčajne v neurčitom paláci;
jednota deja – zameranie na jeden dej bez vedľajších motívov.

– časté sú v nej postavy rezonérov, ktoré komentujú dej a vyjadrujú mienku autora; v predstaveniach vystupujú aj ženy – herečky;

– typickým veršom je alexandrín t. j. dvanásťslabičný verš s dierézou /intonačnou prestávkou/ po šiestej slabike.

Francúzska literatúra

– v 17. storočí vznikli najvýznamnejšie umelecké literárne diela v dramatickej tvorbe vo Francúzsku;

– tragédie písali:

Pierre Corneille (pjer kornej, 1606 – 1684) – veršovaná tragédia Cid /1636/ – námet zo španielskych dejín; Cid je príkladom kresťanského rytiera oddaného svojej viere, kráľovi, vlastnej rodine; základný konflikt u neho je medzi láskou a povinnosťou /cťou/; víťazí povinnosť pred osobným citom.

Jean Racine (žan rasin, 1636 – 1699) – psychologická tragédia Faidra – dominujú v nej ľudské vášne, najmä ľúbostné, ktoré plodia nenávisť.

– komédie písal:

Jean-Baptiste Poquelin – Molière (žan batist poklen moljér, 1622 – 1673) – autor, herec, režisér, riaditeľ divadelnej spoločnosti, stal sa organizátorom dvorných slávností Ľudovíta XIV.; napísal 33 komédií, v ktorých vychádzal z francúzskych stredovekých frašiek a z talianskych komédií; v komédiách zosmiešňoval stredoveké mravy; známe sú komédie Lakomec /antický námet – Plautus Komédia o hrnci/, Zdravý nemocný, Don Juan, Misantrop.

Najvýznamnejším klasicistickým básnikom vo francúzskej literatúre bol Jean de la Fontaine (žan d la fonten, 1621 – 1695); dvanásťzväzkové dielo Bájky – podáva obraz spoločenského života vo Francúzsku v 17. storočí.

Talianska literatúra

– v 17. stor. vrchol dosiahla talianska komédia – commedia dell’arte, obľúbená najmä u ľudového publika; hry nemali pevnú stavbu, herci improvizovali podľa stručného obsahu, postavy tvorili ustálené typy – Harlekýn, slúžka Kolombína, obchodník Pantalone, právnik Dottore...

– najvýznamnejším, dodnes najhranejším, talianskym dramatikom bol Carlo Goldoni (karlo, 1707 – 1793) – komédie Sluha dvoch pánov, Mirandolina, Grobiani.

Osvietenstvo

– vzniká v 18. stor.; je to nová politická a spoločenská ideológia, ktorá sa usiluje v mene rozumu a vedy prekonať náboženskú ideológiu a absolutizmus;

– proti viere osvietenstvo postavilo rozum, proti dogmám a poverám zmyslovú skúsenosť a poznanie; presadzovalo právo jednotlivca na slobodu myslenia a presvedčenia, kládlo dôraz na vzdelanie; zdôrazňovalo, že ľudia sú si od prírody rovní, teda nemá sa im vládnuť despoticky, ale ,,osvietene“;

– táto ideológia vyhovovala najmä meštianstvu, no podporovala ju i časť aristokracie a niektorí panovníci, ktorí ju využili na upevnenie svojej moci a na modernizáciu štátu (osvietenský absolutizmus Márie Terézie a Jozefa II);

– osvietenstvo sa najviac sa rozšírilo v Anglicku a vo Francúzsku; najvýznamnejší predstavitelia vo Francúzsku boli – Denis Diderot (didro), Jean Jacques Rousseau (rusó), François Voltaire (voltér), Charles Montesquieu (monteskjö);

– francúzski osvietenci vydali dielo Encyklopédia (1751 – 1765) – bol to náučný slovník, ktorý zhŕňal poznatky vtedajšej spoločnosti z najrôznejších odborov, z filozofie a remesiel; dielo malo 35 zväzkov; hlavným organizátorom Encyklopédie bol Denis Diderot.

Category : Slovenčina a Literatúra

0 Comm

16th Máj2012

Jean Baptiste Molièr Lakomec (1668)

by Zippersk

[more...]

Jean Baptiste Molièr Lakomec (1668)

– útvar: komédia napísaná prózou (proti klasicistickému vkusu); námet je prevzatý z antiky – Plautus

Komédia o hrnci;

– prostredie: dom Harpagona; čas: dej s odohrá počas jednoho dňa; Paríž, 17. stor.

– kompozícia: 5 dejstiev; dodržiava antickú trojjednotu miesta, času, deja; autor veľmi dobre využíva slovnú, situačnú a pohybovú komiku, zámenu postáv; výrazná je psychologická kresba postáv; rozuzlenie je nečakané, prekvapujúce; hra je zaplnená rezonérmi – postavičkami sluhov, ktorí vyjadrujú mienku autora a svojím konaním posúvajú dej dopredu; v hre sa najčastejšie vyskytujú dialógy, monológy len zriedkavo – keď Harpagon hovorí o strachu z krádeže truhličky;

– postavy:

Harpagon – bohatý mešťan, úžerník, otec Kleanta a Elizy; Kleant – Harpagonov syn, Mariannin milý; Eliza – Harpagonova dcéra, Valérova milá;

Anzelm – bohatý mešťan, cudzinec, bývalý don Thomas d´ Alburcy, Valérov a Mariannin otec;

Valér – Anzelmov syn, Elizin milý; Marianna – Kleantova milá, Harpagonova vyvolená;
Frozína – dohadzovačka, sprostredkovateľka; Majster Šimon – sprostredkovateľ;
Jakub – Harpagonov kuchár a kočiš; Pani Klaudia – Harpagonova slúžka; Šidlo – Kleantov sluha;
Ovsík, Trieska – Harpagonovi lokaji; policajný komisár a jeho pisár;

– dej: Harpagon je lakomý mešťan, vdovec, obchodom a úžerníctvom nadobudol veľký majetok (Molièr v ňom stvárnil svojho otca); je posadnutý peniazmi a bohatstvom; podriaďuje tomu všetko, vzťah k deťom, k služobníctvu i osobný citový život; Eliza sa tajne zasnúbi s Valérom, ktorý vstúpi ku Harpagonovi do služby, aby si ho získal; Harpagon však chce Elizu vydať bez vena za starnúceho boháča Anzelma; Kleant miluje chudobnú Mariannu a zháňa peniaze, aby si ju mohol vziať a pomôcť jej; Harpagon chce Kleanta oženiť za bohatú vdovu, aby synovi nemusel nič dávať; Frozina presviedča Harpagona, aby sa oženil s Mariannou, je síce chudobná, ale skromná, vzdelaná a nebude ho ako manželka veľa stáť; Mariannu zas Frozina presviedča, že Harpagon je starý, čoskoro zomrie a ona sa stane bohatou vdovou; Kleant si chce požičať peniaze na pomoc pre Mariannu, no zistí, že požičiavateľom je vlastne jeho otec; Harpagon s Kleantom sa ešte viac pohádajú, keď Harpagon zistí, že Kleant je zaľúbený do Marianny; sluha Šidlo na Kleantov príkaz ukradne Harpagonovi truhličku s peniazmi, ktorú si zakopal v záhrade; keď Harpagon zistí, že mu zmizli všetky jeho peniaze, zrúti sa mu celý svet a je ochotný vymeniť aj Mariannu za svoje stratené peniaze; z krádeže obvinia Valéra, ktorý sa prizná, že je zaľúbený do Elizy a požiada Harpagona o jej ruku; Harpagon ho odmietne s tým, že má pre dcéru bohatšieho pytača Anzelma; Anzelm však podľa prsteňa spoznáva vo Valérovi svojho strateného syna a v Marianne stratenú dcéru; Harpagon nakoniec súhlasí so svadbou svojich detí pod podmienkou, že mu bude vrátená truhlička s peniazmi a že obe svadby zaplatí Anzelm; všetko sa skončí šťastne; každý dostane to, čo najviac miluje, Kleant Marianu, Eliza Valéra a Harpagon truhličku s peniazmi.

Harpagon /arpagon/ – je to 56-ročný vdovec, bohatý, veľmi lakomý, skúpy; úžerník, požičiava peniaze za veľký úrok; okrem peňazí nevidí nič; peniaze sú jeho najlepšími priateľmi; nedopraje sebe ani deťom; žije stále v strachu o svoje peniaze, je ich otrokom; obáva sa, že sa ľudia dozvedia o jeho bohatstve; neberie ohľad na city; upodozrieva všetkých, že ho okrádajú, služobníctvo, dokonca aj deti; deti chce bohato vydať a oženiť, nehľadí na to, po čom túžia ony; keď sa mu peniaze stratia, stráca zmysel života a je ochotný urobiť všetko preto, aby sa našli;

Šidlo o Harpagonovi výstižne hovorí:

,,Veľkomožný pán Harpagon je zo všetkých ľudí odľud najneľudskejší, smrteľník zo všetkých smrteľníkov najbezcitnejší a najskúpejší. Niet takej služby, ktorá by vystupňovala jeho vďačnosť natoľko, aby otvoril hrsť. Nepoznám nič chladnejšie a bezcitnejšie ako jeho prejavy priateľstva a priazne. A slovo dať mu je také odporné, že keď sa chce zahroziť, nepovie ja ti dám, ale ja ti požičiam!“
– myšlienky – autor chcel ukázať, ako peniaze deformujú prirodzené ľudské vzťahy; zobrazil lakomého človeka, ktorý sa stal otrokom peňazí a podriadil im celý svoj život.

Category : Slovenčina a Literatúra

0 Comm

16th Máj2012

Západná Európa od roku 843 do roku 1453

by Zippersk

[more...]

Západná Európa od roku 843 do roku 1453

V roku 843 bola uzatvorená zmluva vo Verdune. Tento dokument rozdelil Franskú ríšu na tri časti. Západnú /Západofranskú ríšu/ získal Karol Holý, východnú /Východofranskú ríšu/ získal Ľudovít Nemec a strednú časť, severné Taliansko a cisársky titul získal Lothar. Po Lohtarovej smrti si stred rozdelili medzi seba panovníci zvyšných dvoch častí. Z týchto krajín neskôr vznikne Francúzsko a Svätá ríša rímska.

Francúzsko

843 – Verdunská zmluva /rozdelenie Franskej ríše na tri časti/

987 – začiatok vlády Kapetovcov vo Francúzsku /Hugo Kapet/

1066 – Viliam Dobyvateľ dobyl Anglicko

1180 až 1223 – vláda Filipa II. Augusta

1328 – vymretie Kapetovcov a nástup rodu Valois

1337 až 1453 – Storočná vojna

Karolovci to nemali v Západofranskej ríši ľahké. Moc vysokej šľachty neustále rástla a kráľovská moc upadala. V roku 877 šľachtici vymohli dedičnosť svojich lén, čo ešte viac posilnilo ich pozíciu.

Ďalším problémom boli nájazdy Normanov /Vikingov/ na západné pobrežie krajiny v priebehu 9. storočia. Vikingovia boli síce porazení, ale v roku 911 kráľ Karol III. /Hlupáčik/ udelil územie dnešnej Normandie ako lénne panstvo vikingskému náčelníkovi Rollovi.

Oslabená moc panovníka a vikingské nájazdy viedli k tomu, že niektoré okrajové územia sa od ríše odtrhli /Lotrinsko, Burgundsko, Provensálsko.../. Nakoniec boli Karolovci /Ľudovít V./ zosadení a novým panovníkom sa stal parížsky gróf Hugo Kapet v roku 987.

Pozícia Kapetovcov nebola ľahká, ovládali len dedičné územie okolo Paríža a ostatní šľachtici si vo svojich lénach robili, čo chceli. Postupne sa im však darilo jednotlivé dŕžavy získavať pod svoju kontrolu a v tomto procese im najviac pomáhala cirkev a slobodné mestá, ktoré tvorili protiváhu šľachte.

V priebehu 11. storočia sa situácia francúzskych kráľov výrazne zhoršila. Ich lénnik Viliam Dobyvateľ v roku 1066 dobyl Anglicko a vyhlásil sa za jeho kráľa. Začína dlhotrvajúci spor medzi anglickým a francúzskym panovníkom. Situácia sa ešte viac vyostrila, keď v Anglicku nastúpil na trón Henrich II. z rodu Plantengenetovcov, potomok Viliama Dobyvateľa. Vďaka svojim príbuzným ovládol rozsiahle územia vo Francúzsku, a po tom ako si zobral Eleonóru Akvitánsku /pôvodne manželka francúzskeho kráľa Ľudovíta VII./, stal sa silnejším ako francúzsky kráľ. K zmene došlo až po nástupe Filipa II. Augusta 1165 – 1223. Najskôr obmedzil moc Henricha II. a po jeho smrti obral jeho synov /Richarda Levie srdce a Jána Bezzemka/ o väčšinu území vo Francúzsku, ktoré pripojil k svojej osobnej držbe. Na sklonku jeho vlády vytvoril z Francúzska silný a centralizovaný štát. Jeho nástupcovia pokračovali v tejto politike a snažili sa zapojiť významných šľachticov krajiny do kráľovských služieb /vzniká úradnícka šľachta/. Byrokratický aparát bol ďalšou dôležitou časťou posilnenia panovníckej moci nad krajinou. Vďaka nemu bol kráľ schopný spravovať všetky časti štátu a efektívne vyberať dane a vojsko. Navyše sa podarilo pripojiť ďalšie územia. V medzinárodnej politike sa veľmi presadil Ľudovít IX. Svätý, ktorý dokonca pôsobil ako arbiter v niektorých medzinárodných sporoch.

Za vlády Filipa IV. Pekného nastal vrchol kráľovskej moci. Tento panovník získal obrovské zdroje financií vďaka likvidácii židovskej komunity a vydieraniu talianskych kupcov vo Francúzsku. Ovládol pápežský stolec, kde dosadil svojho kandidáta Klimenta V. a donútil ho presídliť do Avignonu pod francúzsku kontrolu /Avignonské zajatie pápežov/. V roku 1307 zlikvidoval za pomoci pápeža rád Templárov, ktorým dlžil obrovské sumy peňazí. Anglického kráľa Eduarda I., s ktorým viedol vojnu, neutralizoval tým, že svoju dcéru Izabelu vydal za jeho syna. Pripojil bohaté Flandersko /spracovanie vlny/. Po jeho smrti postupne nastúpili jeho synovia Ľudovít X. ,Filip V. a Karol IV. a všetci zomreli bez mužských potomkov. Tým v roku 1328 vymiera rod Kapetovcov a na trón nastúpi ich vedľajšia vetva Valois /Filip VI./. S touto situáciou sa nehodlal zmieriť nový anglický kráľ Eduard III., ktorý mal po svojej matke Izabele /francúzskej princeznej/ nárok na trón. Francúzski právnici uplatnili Sálsky zákon, na základe ktorého sa nemohla koruna dediť po praslici a odmietli ho. Okrem toho veľmi dôležitým faktorom bolo aj Flandersko, ktoré bolo pre anglických chovateľov oviec strategickým partnerom.

Storočná vojna 1337 – 1453

Vojna začala ako dynastický spor medzi Eduardom III. a Filipom VI. o francúzsky trón a snahy o ovládnutie Flanderska Anglickom a Gaskonska /posledné anglické územie vo Francúzsku/ Francúzskom. Napriek tomu, že Filip mal prevahu sa podarilo Eduardovi v roku 1346 pri Crécy /Kreščaku/ zvíťaziť a ovládnuť rozsiahle časti krajiny. Neskôr sa však vojenské šťastie otočilo a Francúzi postupne získali späť väčšinu územia. Znepriatelené strany podpísali v roku 1374 prímerie. V roku 1414 sa vojna opäť obnovila a vďaka bitke pri Azincourte Henrich V. opäť ovládol obrovské územia a vyhlásil sa za francúzskeho regenta. Na stranu dobyvateľov sa postavili aj Burgunďania a následník trónu Karol z Valois sa neodvážil dať korunovať. Posledným veľkým mestom, ktoré ešte odolával bol Orléans. V roku 1429 sa objavila Jana z Arcu, ktorá presvedčila následníka, aby jej dal armádu a Orleáns zachránila. Od toho momentu sa francúzske obyvateľstvo začalo stavať na odpor a postupne Angličanov vyháňali. Johanka bola síce zajatá, a potom v roku 1431 aj upálená /bosorka/, ale Francúzov to už nedokázalo zastaviť. Vojna nakoniec skončila v roku 1453 podpísaním mieru medzi Francúzskom a Anglickom. Angličania stratili všetky územia na kontinente s výnimkou mesta Calais.

Po skončení vojny sa Francúzsko začalo opäť obnovovať a kráľovská moc bola absolutistická.

Anglicko

43 n. l. - Británia dobytá Rimanmi

5. storočie – Rimania z Británie odchádzajú

5. storočie – prichádzajú do Británie germánske kmene Anglov, Jutov a Sasov

7. storočie – v Anglicku vzniklo sedem germánskych kráľovstiev

793 - útok Vikingov na kláštor v Lindisfarne

1066 – bitka pri Hastingse a Viliam Dobyvateľ sa stáva Anglickým kráľom

1154 – nástup Henricha II. z rodu Plantagenetovcov

1215 - Veľká listina slobôd /Magna Charta Libertatum/

1337 až 1453 Storočná vojna

1455 až 1485 Vojna dvoch ruží

1485 – nástup Tudorovcov

Anglicko je jednou z častí Britských ostrovov /Veľká Británia, Írsko, Man a iné/. Samotný ostrov Veľká Británia sa delí na niekoľko častí. Na juhu sa rozprestiera Anglicko, na severe Škótsko a na západe Wales.

V období praveku dorazili na Britské ostrovy keltské kmene, ktoré sa tu usadili. Kelti nikdy nevytvorili jednotné kráľovstvo a neustále medzi sebou bojovali.

V prvom storočí pred naším letopočtom zaútočili na Britániu Rimania pod vedením G. J. Caesara, ale trvale si ju nepodmanili. K ďalšej invázii došlo v roku 43 nášho letopočtu, kedy ju dobyl cisár Claudius a premenil na rímsku provinciu. Domáce keltské obyvateľstvo začalo byť postupne romanizované.

V čase sťahovania národov, opustili rímske légie ostrov a nechali ho jeho osudu. To využili niektoré germánske kmene /označujeme ich ako Anglosasi/ a rozsiahle časti ostrova v 5. storočí obsadili. Domáce obyvateľstvo vytlačili do okrajových oblastí a založili tu niekoľko kráľovstiev.

Anglovia – Mercia, Northumbria a Východné Anglicko

Jutovia - Kent

Sasi - Wessex, Sussex a Essex

Jednotlivé kráľovstvá medzi sebou bojovali o nadvládu nad ostrovom. V tomto smere sa najviac darilo Mercii, ktorá v priebehu 8. storočia ovládla rozsiahle oblasti. V Británii sa opäť začalo šíriť kresťanstvo a postupne ho prijali všetky oblasti ostrova.

Proces zjednocovania bol zbrzdený vpádom Vikingov. Tí obsadili niektoré ostrovy na severe a odtiaľ začali podnikať nájazdy na pobrežie. Prvý známy dochovaný útok je z roku 793 na kláštor v Lindisfarne. Severania pokračovali v útokoch smerom na juh a postupne obsadili väčšinu krajiny, kde vytvorili vlastný štát. Podarilo sa ich zastaviť až Alfrédom Veľkým, ktorý udržal samostatnosť Wessexu a pripojil k nemu aj ďalšie územia.

V 10. storočí Vikingovia z Dánska opäť zaútočili na Anglicko, skoro celé ho obsadili a vytvorili veľké Dánsko-Nórsko-Anglické kráľovstvo pod vedením Knuta Veľkého.

V roku 1042 sa stal anglickým kráľom Eduard Vyznávač z domácej dynastie /Wessex/ a krajina získala anglosaského kráľa. Po jeho smrti v roku 1066 nastúpil Harald II. Ten však musel bojovať s viacerými kandidátmi doma aj v zahraničí. Musel čeliť útoku nórskeho kráľa, ktorého porazil. V tom istom období ho napadol normandský vojvoda Viliam Dobyvateľ /Bastard/, ktorý si robil nároky na anglický trón. Ten v roku 1066 zaútočil na Anglicko a v bitke pri Hastingse Anglosasov porazil a Haralda II. zabil. Začína obdobie normandských kráľov, ktorých potomkovia vládnu krajine dodnes.

Vláda normandských panovníkov

Viliam Dobyvateľ /1066-1087/ po ovládnutí Anglicka uskutočnil rozsiahle zmeny, aby si zaistil nové územia.

1. Zabral pôdu Anglosasov, ktorí bojovali proti nemu a dal ju svojim normandským vazalom, a tým si poistil ich vernosť.
2. Do všetkých významných pozícií v správe a v cirkvi dosadil svojich verných.
3. Nechal budovať hrady, ktoré sa stali základnou oporou normandskej moci.
4. Vybudoval fungujúcu štátnu správu.
5. Zaviedol v Anglicku typický stredoveký feudálny systém a začal budovať centralizovanú monarchiu.
6. Uskutočnil súpis všetkého pozemkového majetku v krajine, a tento dokument nazval Kniha posledného súdu /Doomsday Book/. Jeho úlohou bolo vytvoriť podklad pre výšku daní.

Viliam počas svojej vlády musel neustále potláčať anglosaské povstania a snažil sa upevniť svoju moc nad krajinou. Navyše tým, že sa stal anglickým kráľom získal rovnocenné postavenie voči svojmu lénnemu pánovi, francúzskemu kráľovi.

Táto situácia vyvolala rozpor, ktorý sa bude postupne vyostrovať. Mnohí anglickí králi sa budú snažiť vymaniť spod francúzskej nadvlády, lebo sa nechceli zmieriť s vazalským postavením. Francúzski panovníci zasa budú mať strach z neustále rastúcej moci anglických panovníkov a budú sa snažiť pripraviť ich o dŕžavy na kontinente.

Po Viliamovej smrti nastúpili na trón jeho synovia. Po smrti posledného z nich Henricha I. v roku 1135, sa ocitla krajina bez priameho mužského potomka. O trón sa začali byť dvaja kandidáti. Synovec Štefan z Blois a dcéra Matilda. Niekoľko rokov trvajúca občianska vojna nakoniec skončila vzájomnou dohodou, že Štefan dovládne a po jeho smrti nastúpi Matildin syn Henrich. Krátko po uzavretí dohody Štefan náhle umiera.

Plantagenetovci

Henrich II. Plantagenet /1154-1189/ bol pravnukom Viliama Dobyvateľa. Jeho matkou bola Matilda, dcéra kráľa Henricha I. a otec Geoffrey z Anjou významný francúzsky šľachtic. Vďaka svojmu otcovi zdedil obrovské územia vo Francúzsku /Anjou a Main/ po matke Normandiu, po Štefanovej smrti Anglicko. Neskôr ovládol aj Bretónsko a vďaka svojej manželke Eleonóre Akvitánskej pripojil veľkú časť južného Francúzska /Akvitánia a Gaskonsko/. Bol to jeden z najväčších panovníkov svojej doby. Kontroloval väčšie územie ako samotný francúzsky kráľ. Okrem toho vládol tvrdou rukou, šľachtici ho počúvali a dostal pod kontrolu aj cirkev. Svojho priateľa Tomáša Becketta povýšil na arcibiskupa no ten sa proti nemu otočil a začal veľký boj medzi cirkvou a panovníkov. Beckett bol zavraždený a Henrich musel ustúpiť a uskutočniť pokánie. Ďalším veľkým problémom bol nový francúzsky kráľ Filip II. August. Filip sa rozhodol, že pripraví Henricha o jeho dŕžavy a využíval k tomu všetky prostriedky. Spojil sa nakoniec s jeho synmi a spoločne kráľa porazili.

Po Henrichovej smrti nastúpil jeho syn Richard I. Levie srdce /1189-1199/. Richard sa nevenoval domácej politike a zúčastnil sa 3. križiackej výprave. Tam sa preslávil ako vynikajúci vojvodca, ale po návrate domov sa zaplietol do vojny o územia vo Francúzsku s Filipom II. a svojím bratom Jánom. Ich vzájomný spor ukončila až Richardova náhla smrť.

Ďalší Henrichov syn Ján Bezzemok /1199-1216/ bol veľmi slabým a zlým panovníkom. Prehral vojnu s Filipom /stratil rozsiahle územia vo Francúzsku/, znepriatelil si cirkev, mestá a samotnú anglickú šľachtu. Nakoniec sa veľká časť Anglicka proti kráľovi vzbúrila a donútila ho v roku 1215 podpísať Veľkú listinu slobôd /Magna Charta Libertatum/. Tento dokument obmedzoval kráľovskú moc hlavne v oblasti daní. Posilňoval právomoci slobodného obyvateľstva a vytváral Veľkú radu. Veľká rada bolo zhromaždenie šľachticov a duchovných, z ktorej sa neskôr vyvinie parlament. Magna Charta začína formovať v Anglicku stavovskú monarchiu.

Ďalší panovníci z rodu Plantagenetovcov sa po strate väčšiny francúzskych území sústredili na ovládnutie ostrova. Eduardovi I. /1272-1307/ sa podarilo pripojiť Wales a na istý čas kontroloval aj Škótsko. Škóti sa proti anglickej nadvláde vzbúrili pod vedením Roberta Brucea a v bitke pri Bannockburne v roku 1314 si vybojovali samostatnosť.

Najúspešnejším kráľom tohto obdobia bol Eduard III. /1327-1377/, ktorý vyhlásil svoj nárok na francúzsky trón a rozpútal Storočnú vojnu/1337-1453/. Angličania ovládli obrovské územia, ale nakoniec boli porazení a na kontinente im ostalo len Calais.

Vojna dvoch ruží 1455 - 1485

Prehra v storočnej vojne mala pre Anglicko tragické následky. Ekonomika krajiny bola vyčerpaná, vyschol zdroj príjmov z kontinentu a zvyšky bývalých armád sa potulovali po krajine a hľadali zdroje obživy. Navyše vypukla vojna medzi dvoma vetvami kráľovského rodu. Išlo o rod Lancasterovcov /červená ruža/ a rod Yorkovcov /biela ruža/. Roky trvajúca vojna rozdelila krajinu a vyplienila mnohé oblasti. Životná úroveň prudko poklesla a väčšina členov bojujúcich rodín bola vyvraždená. Posledný Yorkovec Richard III. bol nakoniec porazený v roku 1485 v bitke pri Bosworthe Henrichom Tudorom /dedičom Lancasterovcov/. V Anglicku nastáva doba vlády Tudorovcov.

Nemecko

Svätá ríše rímská

843 až 962 – Východofranská ríša

962 až 1254/73 – Rímsko – Nemecká ríša

1254/73 až 1519 - Svätá ríša rímska

1519 až 1806 – Svätá ríša rímska národa nemeckého

911 – vymierajú Karolovci

955 – bitka na rieke Lech

962 – Oto I. korunovaný za cisára

1122 – Wormský konkordát

1308 – 1437 vláda Luxemburgovcov

1356 – Zlatá bula Karola IV.

Problémom pri označovaní stredovekého Nemecka je jeho pomenovanie. V priebehu približne tisíc rokov tu vznikol štát, ktorý nadväzoval na odkaz starovekej Rímskej ríše. Názov tohto štátu sa niekoľko krát zmenil. Jeho vládcovia sa nechávali korunovať za kráľov a cisárov Rímskej ríše. Táto ríša mala v sebe zjednocovať všetkých kresťanov. Jej vládcom bol cisár, ale hlavným duchovným vodcom pápež. Ten aj korunoval samotného cisára počas jeho takzvanej rímskej korunovačnej jazdy.

Po rozpade Franskej ríše v roku 843 vznikla vo východných oblastiach Východofranská ríša pod vedením Ľudovíta Nemca. V roku 911 zomiera posledný karolovec na tróne a ríši začnú vládnuť panovníci iných dynastií. Rovnako ako v západných oblastiach, aj tu došlo k výraznému oslabeniu panovníckej moci. Stále viac sa do popredia dostávali vládcovia jednotlivých území a samotný panovník ovládal len svoje vlastné lénna. Okrem toho ďalším významným nebezpečenstvom boli nájazdy susedných kmeňov / Slovania, Vikingovia a neskôr aj Starí Maďari/.

K zmene došlo až po nástupe dynastie Otovcov /Saskej/. Jej prvým panovníkom bol Henrich I. Vtáčnik. Podarilo sa mu posilniť panovnícku moc a zastaviť nájazdy Maďarov.

Po jeho smrti nastúpil jeho syn Oto I., ten ešte viac upevnil pozíciu panovníka a v roku 955 porazil Starých Maďarov v bitke na rieke Lech pri Augsburgu. Pápež v roku 962 korunoval Ota za cisára, a tým začínajú dejiny Svätej ríše rímskej. Oto ovládal územie dnešného Nemecka, Luxemburska, Belgicka, Holandska, Čiech, Moravy, západné Francúzsko, severné a stredné Taliansko. Bol však panovníkom skôr formálnym a vládcovia jednotlivých území ho nie vždy počúvali. Tu začína proces boja cisárov proti jednotlivým silným feudálom, ktorý však neskončil pre cisárov úspešne. Jedine silní cisári dokázali ríšu čiastočne kontrolovať, za slabých si jednotlivé územia robili, čo chceli. Okrem toho cisári boli volení a preto si museli najvýznamnejších feudálov, ktorí mali volebné právo vždy nakloniť na svoju stranu /dostávali majetky a významné úrady/.

Ďalší panovníci tejto dynastie Oto II. a III. sa pokúsili ešte viac posilniť panovnícku moc, ale sa im to nepodarilo. Rozsiahle majetky darovali cirkvi /Ríšska cirkev/, o ktorej dúfali, že ich bude podporovať v boji proti silným feudálom.

Boj o investitúru

V 11. storočí došlo k závažnému boju medzi cirkevnou a svetskou mocou. Spor bol o menovanie cirkevných hodnostárov. Pápežom sa nepáčilo, že panovníci určujú kto bude zastávať významné cirkevné posty /išlo hlavne o biskupov/. Spolu s týmito funkciami boli prideľované aj rozsiahle majetky, ktoré chceli kontrolovať panovníci, ale aj pápež. Tento spor ktorý nazývame boj o investitúru bol najcitlivejší v Svätej ríši rímskej. V roku 1073 vydal pápež Gregor VII. nariadenie, podľa ktorého nesmel žiadny duchovný prijať úrad z rúk laika /panovníka/. Panovník SRR Henrich IV. to nerešpektoval a pápež ho za to exkomunikoval /vylúčil z cirkvi a dal ho do kliadby/. Henrich sa dostal do veľmi zlej situácie, a preto sa rozhodol, že sa musí s pápežom zmieriť. Tri dni stál bosý pred bránou hradu Canossa, kde sa vtedy nachádzal pápež. Nakoniec sa Gregor nad ním zľutoval, odpustil mu a prijal ho späť do cirkvi. Celý spor o investitúru skončil wormským konkordátom v roku 1122. Voľba biskupov sa rozdelila na dve časti. Biskup bol zvolený cirkvou za prítomnosti kráľa, ktorý mu potom odovzdal žezlo ako znak svetskej moci. Zástupcovia cirkvi mu potom odovzdali prsteň a berlu ako znak cirkevnej moci.

V 12. storočí sa na trón v ríši dostala rodina Štaufovcov. Snažili sa o upevnenie moci panovníka, museli však súperiť s inou významnou rodinou Welfovcov. Najvýznamnejším panovníkom tohto obdobia bol Fridrich I. Barbarosa. Tento panovník sa snažil posilniť panovnícku moc voči ostatným kniežatám, ale aj proti pápežovi. Fridrich však nebol úspešný, jeho nepriatelia sa proti nemu spojili a uštedrili mu niekoľko porážok. Nakoniec zahynul počas tretej krížovej výprave v roku 1190.

Po Fridrichovej smrti došlo k ďalším bojom o moc v ríši. Sila jednotlivých kniežat ešte viac vzrástla a stali sa na panovníkovi úplne nezávislí. V roku 1257 sa presadila nová zásada pri voľbe panovníka. Voliť už mohlo len sedem voličov /kurfirstvo/ 4 svetskí /kráľ český, vojvoda saský, falcgróf rýnsky, a markgróf brandenburský/ a 3 cirkevní /arcibiskup kolínsky, mohučský a trevírsky/.

Oslabenie panovníckej moci viedlo k bojom o korunu, čo vyústilo k voľbe niekoľkých panovníkov naraz. Celá táto anarchia skončila až nástupom Rudolfa Habsburského v roku 1273. Tomu sa podarilo upevniť panovnícku moc na úkor šľachty a začal vládnuť tvrdou rukou. V roku 1308 nastúpil na trón Henrich VII. On a jeho vnuk Karol IV. budú vládnuť veľmi dobre a v ríši nastolia poriadok. V roku 1356 vydá Karol IV. Zlatú bulu, ktorá vytvorí niečo ako ústavu ríše. Po Karolovej smrti nastúpia postupne jeho dvaja synovia Václav a Žigmund. Ríša sa síce začne otriasať vnútornými problémami a pápežskou schizmou, ale Žigmund vďaka svojim diplomatickým schopnostiam všetky problémy urovnal. Po jeho smrti v roku 1437 končí vláda Luxemburgovcov a k moci sa dostane opäť rodina Habsburgovcov. Tí sa na tróne udržia až do jej konca v roku 1806.

Category : Dejepis

0 Comm

16th Máj2012

Byzantská ríša

by Zippersk

[more...]

Byzantská ríša

Byzantská ríša alebo Byzancia alebo Východorímska ríša je umelý názov pre východnú, grécko orientálnu časť Rímskej ríše a pre nadväzujúci stredoveký štát. Táto ríša existovala od roku 395 až do roku 1453.

Sama seba chápala ako neprerušeného pokračovateľa Rímskej ríše a aj sa tak oficiálne nazývala. Hlavným mestom bol Konštantínopol /po slovensky tiež Carihrad/ dnešný Istanbul ležiaci na hranici medzi Európou a Áziou. Byzantská ríša počas svojej existencie nikdy nebola označovaná ako „Byzantská“. Volala sa až do svojho konca Ríša Rimanov alebo Rímske cisárstvo. Názov Byzantská ríša, odvodený od Byzantium čiže latinizovanej formy pôvodného gréckeho mena Byzántion predchodcu hlavného mesta. Byzantská ríša bola zmesou rímskeho štátnictva, gréckej kultúry a kresťanského náboženstva. Cisár bol fakticky neobmedzeným vládcom ríše a cirkvi /cézaropapizmus/. Až do stredného stredoveku bola ríša kultúrne najvyspelejším štátom Európy aj islamského sveta. Základnými dvoma hodnotami ríše bolo kresťanstvo a „rímske“ občianstvo.

Po zániku Západorímskej ríše sa snažili panovníci Byzantskej ríše o obnovu Rímskej ríše v plnom rozsahu. Najbližšie sa k tomuto cieľu priblížil Justinián I. /527 – 565/. Justiniánovi sa podarilo zničiť Vandalské kráľovstvo v Afrike, Ostrogótske v Talianku a obsadil aj časť Apeninského polostrova. Na východe sa mu podarilo poraziť Peržanov a tým zastavil ich tlak smerom na západ. V domácej politike musel čeliť povstaniu Niká, zaviedol daňovú reformu, zrušil všetky nekresťanské náboženstvá, vytvoril nový zákonník /Corpus iuris civilis/ a zaviedol cézaropapizmus /svetský panovník je aj hlavou cirkvi/. Ďalší cisár Herakleitos zaviedol dôležité vojensko-správne reformy a zaviedol gréčtinu ako úradný jazyk.

Po definitívnej porážke Peržanov sa na ich mieste objavil oveľa nebezpečnejší súper Arabi ktorí roku 637 dobyli Jeruzalem. V nasledujúcich storočiach viedla Byzantská ríša boje s prenikajúcimi Arabmi. Víťazstvo nad Arabmi roku 718 znamenalo koniec bezprostredného arabského nebezpečenstva pre ríšu. Na severe sa však objavili Bulhari, ktorí začali ohrozovať panstvo Byzantskej ríše na Balkáne.

Z osobného presvedčenia vydal byzantský cisár Lev III. Sýrsky roku 730 edikt, ktorým prikázal zničiť obrazy svätých, čím vyvolal ikonoklazmus /obrazoborectvo/ a s ním spojenú dlhodobú cirkevnú krízu ktorá trvala až do roku 843 kedy bolo uctievanie obrazov oficiálne povolené.

K novému veľkému rozmachu Byzantskej ríše došlo za panovania cisára Bazileosa II. Bulharobijcu /976 – 1025/ z macedónskej dynastie. Tomuto panovníkovi sa podarilo poraziť Bulharskú ríšu, ktorá už dlhší časť vážne ohrozovala Byzanciu.

V roku 1054 došlo k úplnému rozštiepeniu východného a západného kresťanstva. Zástupca pápeža exkomunikoval konštantínopolského patriarchu a tak sa kresťanstvo rozdelilo na západné /rímsko katolícke/ a východné /ortodoxné/.

Obdobie 1081 - 1204 je v znamení zápasu so seldžuckými Turkami, ktorí sa objavili 1080 v Malej Ázii. Do tohto boja sa prostredníctvom križiackych výprav zapojil aj celý európsky Západ. Dynastii Komnenovcov /1081-1185/ sa podarilo prostredníctvom boja aj diplomacie prinavrátiť na krátky čas Byzantskej ríši významné postavenie. Veľmi vzdelaný cisár Manuel I. /1143-1180/ rozšíril vplyv ríše na celý Balkánsky polostrov. Byzantské vojská boli však nakoniec totálne porazené spojenými seldžuckými vojskami v bitke pri Mantzikerte v roku 1071 Touto porážkou Byzancia navždy stratila dôležitú Malú Áziu v prospech seldžuckých Turkov a stratila tak aj svoje veľmocenské postavenie v Prednej Ázii.

V období križiackych výprav, keď sa západným kresťanom podarilo dobyť, niektoré územia v Palestíne a Sýrii došlo k závažným sporom medzi Byzanciou a novo založenými križiackymi štátmi. Tieto spory vyvrcholili počas 4. križiackej výpravy kedy križiaci na popud Benátok v roku 1204 dobyli Konštantínopol a Byzantská ríša na niekoľko desaťročí zanikla. Časť bývalých byzantských území si pripojili Benátky a na zvyšku vzniklo Latinské cisárstvo, Solúnske kráľovstvo a niekoľko menších gréckych a križiackych štátov.

Samotný Byzantínci sa udržali v niekoľkých dŕžavách v Malej Ázii, ktoré sa nakoniec zjednotili Nikajské cisárstvo a vyhnali križiakov z Konštantínopola /1261/. V roku 1261 Michal VIII. /1259-1282/ dosadol na carihradský trón ako cisár obnovenej Byzantskej ríše. Početné vonkajšie a vnútorné konflikty za jeho vlády však ríšu tak vyčerpali, že už nemala síl brániť sa proti novému nepriateľovi -osmanským Turkom, ktorí sa za Michalovej vlády objavili v Malej Ázii. Bojovalo sa aj proti Srbom.

V tomto období už bolo jasné, že sa Byzntská ríša neudrží sama v boji proti svojim nepriateľom. Preto bola v roku 1439 podpísaná vo Florencii listina, ktorá vytvorila úniu medzi rímskou a ortodoxnou cirkvou /Florentská únia/. Výsledkom únie mala byť pomoc západu, ktorá sa však bohužiaľ neuskutočnila. Osmanský Turci pod vedením Mehmeda II. Dobyvateľa v roku 1453 dobyli Konštantínopol a tým s konečnou platnosťou prestala existovať Byzantská ríša.

Category : Dejepis

0 Comm

16th Máj2012

Franská ríša

by Zippersk

[more...]

Franská ríša

Za rímskou hranicou bol svet barbarský germánskych, slovanských a iných kmeňov. Germánske kráľovstvá vznikli v čase rozpadu Západorímskej ríše, ale boli na oveľa nižšom vývojovom stupni. Prevládal v nich feudálny systém medzi pánom a poddaným, ktorý dal meno celej epoche: Feudalizmus.

Najsilnejšie postavenie mal náčelník alebo starejšina a potom členovia bojovej družiny,

ktorým prideľoval pôdu, ostatným obyvateľom bola pôda pridelená podla zásluh alebo sympatii. Takto sa spoločnosť začala deliť. Pridelenú pôdu sa nazývala feudum a ten čo ju dostal sa začal nazývať vazal.

Najvýznamnejší štát rannej stredovekej Európy, ktorý vznikol z barbarských

kráľovstiev bola Franská ríša. Franská ríša, predstavovala väčšinu západnej a

strednej Európy i časť Apeninského polostrova. Jej vnútorná previazanosť umožnila kontakt rôzne vyspelých oblastí a prispela k ich vzájomnému ovplyvňovaniu. Franská ríša tiež šírila

kresťanstvo do pohanských oblastí, (medzi Germánov a Slovanov). Bola štátom, ktorý

pomohol zachovať v temných storočiach časť antickej vzdelanosti. Z politického hľadiska stála pri zrode stredovekého Francúzska a Nemecka, ktoré sa stali jej bezprostrednými nástupcami. Franskú ríšu vytvoril kmene Frankov, ktoré dobyli bývalé Rímske provincie v Galii /3. storočie/ a podmanili si pôvodne obyvateľstvo.

V 5. storočí zjednotil všetkých Frankov a za zakladateľa Franskej ríše sa pokladá

Chlodovik I. (481 – 511) z rodu Merovejovcov. Chlodovik I. prijal katolícky krst. Po jeho vzore sa krátko na to stali katolíkmi všetci Frankovia. Chlodvikove spojenie s katolíckou cirkvou zaručilo Frankom podporu cirkevných inštitúcií a pomohlo im v boji proti Vizigótom, ktorí ovládali juhozápadnú časť Galie. Vizigótska nadvláda skončila v roku 507 keď si frankovia podmanili juh Galie a Vizigóti odišli do Hispánie /Španielsko/.

Po Chlodovikovej smrti nastúpili na trón jeho synovia. Pri ich vláde sa Franská ríša rozšírila o územie susedných germánskych kmeňov - Alemánia, západná čast Durýnska, Burgundsko a Bavorsko. Vznikol tak rozsiahly štátny útvar, ktorý spojoval značne rozdielne oblasti. Princíp spoločnej vlády panovníkových synov, typický pre celé obdobie Franskej ríše, viedol pomerne rýchlo k rozdeleniu štátu na tri časti: Neustria (centrum Paríž), Austrasia (centrum Remeš) a Burgundsko (centrum Orleans), kde vládli jednotliví Merovejovci. Zjednotenie všetkých troch častí dosiahlo len niekoľko kráľov, medzi nimi Dagobert I. (629-639), ktorý bojoval proti Samovej ríši.

Moc merovejovských panovníkov vo Franskej ríši začala upadať a skutočná vláda sa postupne sústredila do rúk majordómov (správcovia).

V roku 687 mal titul majordóma vo všetkých troch častiach Pipin II. Od roku 720

začali merovejovskú ríšu vážne ohrozovať výboje moslimských vojsk, ktorí po dobytí

Hispánii prekročili Pyreneje a pokračovali ďalej na sever, kde obsadili celú Akvitániu.

Postup Arabov na európskom kontinente zastavil až Pipinov syn Karol Martell, ktorý

porazil moslimské vojská v bitke pri Poitiers (732). Karol Martell (714-741), podobne

ako jeho otec Pipin II., vládol Franskej ríši v hodnosti majordoma. Pipin III. Krátky (741-768) zosadil posledného merovejovského panovníka a sám sa vyhlásil za kráľa Franskej ríše. Na tento závažný krok si dopredu vyžiadal zvolenie pápeža a práve toto ich politické spojenie položilo základ dlhodobým vzájomným vzťahom medzi Franskou ríšou a pápežom.

Najvýznamnejším panovníkom Franskej ríše sa stal Karol Velký (768 až 814), počas jeho vlády dosiahne franská ríša svojho najväčší rozmach. V početných vojnách

Karol Veľký pripojil ku svojim dŕžavám územie Longobardov ktorí žili v severnom Taliansku a priamo ohrozovali pápeža. V roku 774 sa dal korunovať longobardským kráľom. Znovu dobyl Bavorsko (788) a spoplatnil územie na východ od Bavorska (Panóniu) potom porazil Avarskú ríšu(795-796) a niekoľko rokov bojoval proti Sasom /772-804/. Potom napadol slovanské kmene žijúce na východ od Labe. Známe je Karolove ťaženie proti Arabom, preslávené na prelome 11. a 12.storočia v "Piesni o Rolandovi".

Dňa 25.decembra roku 800, prijal Karol v bazilike sv.Petra v Ríme z rúk

pápeža Leva III. cisársku korunu. Stal sa tak symbolicky nástupcom rímskych cisárov,

čo v očiach Európy pozdvihlo prestíž franského panovníka. Karolova

korunovácia zároveň do budúcnosti určila spôsob získavania cisárskej hodnosti. Od

roku 800 mohol v západnom kresťanstve získať túto hodnosť len panovník, ktorý bol v

Ríme korunovaný pápežom. Na prelome 8.-9.storočia bola teda vzkriesená myšlienka

obnovy impéria reprezentovaného pápežstvom a císarstvom. Po Karolovi

Veľkom nastúpil na trón jeho syn Ľudovít I., nazývaný Pobožný (814-840). Za jeho

vlády začali prevládať silné odstredivé tendencie, pri ktorých hrozil rozpad celého štátu.

Ku koncu života Ludovíta I. Pobožného začína dochádzať k vážnym dynastickým sporom.

Dynastické boje pokračovali aj po Ľudovítovej smrti a viedli k rozpadu ríše. Podla Verdunskej zmluvy (843) bola ríša rozdelená na tri samostatné celky. Najstaršiemu Lotharovi pripadla s císarskym titulom stredná časť /dŕžavy v Ralianku a územie na sever od Álp až k moru), Ľudovít Nemec získal územie na východ /budúce Nemecko/ od Lotharových dŕžav a Karol Holý západnú časť Franskej ríše /budúce Francúzsko/. Zatiaľ čo územie

pod správou Lotharovou sa pomerne rýchlo rozpadlo na menšie politické útvary,

územia Ľudovíta Nemca a Karola Holého položili základ ku vzniku Nemecka a

Francúzska.

Rozsiahly franský štát vyžadoval špeciálny systém správy.

Vnútorná časť ríše bola rozdelená na grófstva (v jeho cele stál gróf), územia

pripojených germánskych kmeňov podliehali vojvodcom. Základ cirkevnej správy bol prevzatý z rímskej organizácie. Karol Veľký uskutočnil isté zmeny. Územia sa delili na grófstva, okrajové oblasti sa nazývali marky. Dostatočný počet vojakov

zabezpečovala vojenská povinnosť, ktorá sa vzťahovala na všetkých slobodných

frankov. Za Karola Veľkého sa vo veľkej miere začal uplatňovať lénny systém.

Karolínska renesancia: S vládou Karola veľkého bola spojená aj snaha o obnovenie antickej vzdelanosti a kultúry. Záujem o vzdelanie vychádzal z potrieb správy štátu, ktorý potreboval vzdelaných ľudí schopných zvládnuť písomné úradovanie. Preto Karol Veľký podporoval vznik škôl pri kláštoroch a kostoloch. Okrem iného Karol zreorganizoval systém refoľných inštitúcií. Nariadil aby sa všetky kláštory vo Franskej ríši riadili regulou sv. Benedikata.

Category : Dejepis

0 Comm

16th Máj2012

Stredovek

by Zippersk

[more...]

Stredovek

476 – zánik Západorímskej ríše a začiatok stredoveku

Koniec stredoveku nie je presne daný, do úvahy pripadajú tieto tri roky.

1455 – vynález kníhtlače J. Gutenberga

1492 – objavenie Ameriky K. Kolumbom

1517 – začiatok reformácie M. Luthera

Obdobie stredoveku sa vyznačuje zmenou sociálnych vzťahov v spoločnosti. Predchádzajúci otrokársky systém sa ukázal ako nefunkčný /nedostatok otrokov/ a bolo treba hľadať iné riešenie. Čiastočným návodom bol kolonát na sklonku Rímskej ríše. Barbarskí panovníci tiež nepoužívali otrokov v takom obrovskom množstve, aby na nich mohli založiť celú ekonomiku. Preto sa z kombinácie rímskeho kolonátu a barbarského spôsobu rozdeľovania pôdy medzi členov kmeňa vytvoril nový systém nazývaný feudalizmus. Tento systém sa do svojej klasickej podoby vyvinul vo Franskej ríši niekedy na prelome 8. až 9. storočia.

Feudálny alebo aj lénny systém fungoval nasledovným spôsobom.

Panovník /lénny pán, senior, alebo suverén/ bol vlastníkom všetkej pôdy v štáte. Aby si zaistil vernosť svojich ľudí, dal im do daru /benefícium/ časť pôdy /léno, alebo feudum/. Tým pádom sa obdarovaný jedinec stával vazalom /lénnikom/. Vazal sa zaviazal vykonávať voči svojmu pánovi lénnu službu /vo väčšine prípadov vojenskú/. Majetok, ktorý dostal bol vlastne vďakou, ale aj zdrojom príjmov na vybudovanie vojska a jeho vyzbrojenie. Akt, ktorým vazal dostane svoj majetok a zloží sľub poslušnosti sa nazýva lénny alebo vazalský sľub. V prípade, že vazal svoj sľub nedodržal mohol mu byť darovaný majetok odobratý. V starších obdobiach sa léna nededili, v neskorších už áno. V prípade, že rod vymrel jeho majetok sa stal takzvanou odúmrťou a vracal sa panovníkovi. V neskorších obdobiach sa zrušil aj tento zvyk a majetok sa dedil nie len z otca na syna, ale aj v ženskej línii. Neskôr dokonca aj na blízkych príbuzných.

Panovník

lénny pán, senior, suverén

daruje pôdu

léno, feudum

skladá lénny sľub

Učebnice uvádzajú, že pôda je darovaná prípadne udelená. Presnejší výraz by mal byť prepožičaná, lebo panovník ju môže v prípade porušenia sľubu zobrať naspäť, čo v prípade daru neznie veľmi presvedčivo.

Samozrejme vazal mohol mať svojich vazalov, ktorým prepožičiaval z pôdy, ktorú dostal od svojho pána. Okrem lénnikov existovali aj poddaní. To boli pôvodne slobodní členovia kmeňa /národa/, ktorí za svoju službu v armáde dostali drobné kúsky pôdy. Za to museli slúžiť v armáde panovníka. Aby sa vyhli vojenskej povinnosti, rozhodli sa stať poddanými šľachticov. To znamená, že im odovzdali svoju pôdu, na ktorej však ostali pracovať a časť toho, čo dopestovali odovzdávali svojmu pánovi. Ten zas za to, že získal pôdu a časť ich úrody, musel na za nich poslať vojakov a chrániť ich. Poddaný bol osobne slobodný a mohol odísť aj na iné panstvo pokiaľ si splnil daňovú povinnosť voči svojmu pánovi. Okrem toho disponoval aj osobným majetkom /domáce zvieratá, oblečenie, domáce zariadenie/. Poddanstvo malo v rôznych oblastiach odlišné podoby. V niektorých krajinách bolo voľné a inde zas prísnejšie. Ku koncu stredoveku začínalo v západnej Európe postupne zanikať a z poddaných sa stávali slobodní obyvatelia. V strednej Európe však nezaniklo a dokonca sa tu dlhodobo udržala aj jeho extrémnejšia forma, nevoľníctvo.

Nevoľníctvo vzniklo v období ranného feudalizmu a jeho členovia postávali väčšinou z bývalých otrokov, zajatcov, sluhov a porobeného pôvodného obyvateľstva. Títo ľudia boli v mnohých prípadoch súčasťou darovanej pôdy a boli osobne neslobodní. Bez súhlasu pána nesmeli meniť miesto pobytu, dať sa na remeslo, uskutočniť svadbu a podobne. Nevoľníctvo v západnej Európe zaniklo pomerne skoro, ale v strednej a východnej sa udržalo až do 18. storočia.

V stredoveku sa spoločnosť delila na niekoľko skupín a najdôležitejšie boli tri stavy. Prvý a druhý stav boli privilegované a nemuseli platiť dane. Prvý stav sa modlil a úlohou druhého bolo chrániť krajinu.

Stav tvorilo duchovenstvo. Do tejto skupiny patrili kňazi a mnísi a tiež sa vnútorne delili do niekoľkých skupín. Medzi vyšších cirkevných hodnostárov patrili arcibiskupi, biskupi a opáti. Medzi nižších farári a mnísi. Cirkev mala svoje vlastné majetky, ktoré dostala od panovníka prípadne šľachticov. Okrem toho všetci poddaní platili desiatok v prospech cirkvi. Vďaka týmto príjmom majetok a moc cirkvi vzrástla a predstavovala samostatnú politickú silu v štáte. V mnohých prípadoch cirkev podporoval panovník, ale v niektorých obdobiach sa dostávali aj do konfliktov /boj o investitúru/.
Stav bola šľachta. Boli to pôvodne členovia vojenských družín panovníka, ktorí za svoje služby získali pôdu a nevoľníkov. Aj táto skupina sa vnútorne delila na vyššiu, strednú a nižšiu šľachtu. Šľachtici disponovali majetkom od kráľa a mali vlastných poddaných, ktorí im museli odvádzať deviatok.
Stav bolo meštianstvo. V mestách, ktoré prežili zánik Rímskej ríše a vznik nových kráľovstiev žili slobodní obyvatelia. Boli dôležití z ekonomického hľadiska, a preto panovník potreboval ich rozvoj. Kvôli tomu im udelil mnohé výsady a obyvatelia boli osobne slobodní a mohli sa odvolať k samotnému panovníkovi. Postupne začali panovníci budovať nové mestá a neskôr sa k nim pridali duchovní a šľachtici. Kráľovské mestá boli slobodné, ostatné podliehali svojmu zakladateľovi. Mešťania slobodných kráľovských miest boli síce osobne slobodní, ale museli platiť dane a podporovať záujmy panovníka.

Category : Dejepis

0 Comm

16th Máj2012

Slovenská baroková literatúra (1650 − 1780)

by Zippersk

[more...]

Slovenská baroková literatúra (1650 − 1780)

Spoločensko-politická situácia v Uhorsku:

– rozpínavosť Habsburgovcov, protihabsburské povstania, náboženské boje, hlad, epidémie, mor; proti útlaku obyčajní ľudia protestovali vzburami a útekmi do hôr (Juro Jánošík, obesený v r. 1713);

– najvýznamnejším protikladom v spoločnosti bola reformácia a protireformácia; protestanti a katolíci sa na jednej strane navzájom prenasledovali, na druhej strane sa usilovali o to, aby pre svoju konfesiu získali ľudí kultúrnou osvetou, literatúrou a školami;

– evanjelici mali oporu v prešovskom kolégiu a v bratislavskom lýceu;

– strediskom katolíckej vzdelanosti bola univerzita v Trnave (zakladateľ Peter Pázmaň); zásluhu na rozvoji školstva a osvety mali aj rehole – jezuiti, piaristi a františkáni; príslušníci oboch náboženstiev prispievali k šíreniu vzdelanosti aj zakladaním tlačiarní;

Situácia v literatúre:

– rozvíja sa náboženská aj svetská literatúra; v literatúre sa prejavuje zvýšený záujem o slovenské dejiny, úcta k slovenskému jazyku a jeho intenzívnejšie používanie ako literárneho jazyka;

– rozvíja sa poézia, próza aj dráma.

Slovenská baroková poézia

– rozvíja sa:

1. duchovná katolícka poézia – bola písaná po česky a po latinsky a zhromažďovaná v spevníkoch; Benedikt Szölösi – napísal prvý katolícky spevník Písne katholické (1655);

2. svetská baroková poézia – bola písaná rukopisom v latinčine, slovakizovanej češtine (čeština so slovenskými prvkami) a v bohemizovanej slovenčine (slovenčina s českými prvkami); je zachytená v spevníkoch a v zborníkoch, ktoré obsahujú 3 druhy poézie: umelú, poloľudovú, ľudovú;

– známy je Mikulášsky zborník (18. stor.), v ktorom sa nachádza zápis poloľudovej zbojníckej piesne Píseň o Jánošíkovi zbojníkovi; opisuje sa v nej zlapanie a väznenie Jánošíka; barok urobil z Jánošíka legendárneho hrdinu, ktorý bojuje za práva poddaných;

– Zborník Jána Buoca (18. stor.) – nachádza sa v ňom aj ľúbostná poézia, napr. báseň Ach, tyranko srdca mého, proč si mne ranila – ide o ,,alamódové“ chápanie lásky ako utrpenie; mladý chlapec vyčíta dievčaťu falošnú lásku , pre ktorú sa veľmi trápi;

– veľmi obľúbené boli poloľudové jarmočné piesne, ktoré sa šírili tlačou a mali spravodajský charakter – prinášali správy o rôznych udalostiach;

3. didakticko-reflexívna poézia 17. a 18. stor. – je to poučno-úvahová poézia, jej cieľom bolo poučiť čitateľa a zároveň donútiť ho uvažovať nad rôznymi situáciami spoločenského života; bola písaná rukopisom; autori často prebásňovali ľudové príslovia, ktoré obsahovali mravné ponaučenia a návody, ako sa zachovať v rôznych životných situáciách;

Peter Benický (1606 – 1664) – jeho dielo Slovenské verše reprezentuje didakticko-reflexívnu poéziu 17. storočia; dielo bolo písané rukopisom v slovakizovanej češtine (1652, tlačou až v r. 1873); 12-veršové strofy sú očíslované a názov je podľa prvého verša strofy (incipit); autor poukazuje na ľudské chyby a prednosti, dáva rady, podnecuje k uvažovaniu; vyzdvihuje vedu, vzdelanie a pracovitosť; odsudzuje pretvárku, zbabelosť šľachticov, sympatizuje s poddanými; zamýšľa sa nad premenlivosťou a vrtkavosťou šťastia.

Hugolín Gavlovič (1712 – 1787) – predstaviteľ didakticko-reflexívnej poézie 18. storočia; narodil sa v Czarnom Dunajci v Poľsku; v detstve osirel a bol vychovávaný v Trstenej; stredoškolské štúdiá a štúdium teológie absolvoval v Žiline; v r. 1733 vstúpil do františkánskej rehole a prijal meno Hugolín (jeho rodné meno bolo Martin); od roku 1744 až do smrti pôsobil v kláštore v Pruskom; ochorel na pľúca, chodieval sa liečiť vzduchom ku valachom a pastierom na salaše a zapisoval si rôzne múdrosti a skúsenosti z ich života; vzdelanie a svoje životné skúsenosti využil vo svojom

diele Valaská škola mravúv stodola (1755) – je to rozsiahla veršovaná skladba napísaná v bohemizovanej slovenčine; tvorí ju vyše 1298 12-veršových básní, každý verš má 14 slabík;

– kompozične sa každá báseň skladá z troch častí:1. prológ – nadpis básne, obsahuje hlavnú myšlienku, 2. jadro – nadväzuje na nadpis, rozvíja hlavnú myšlienku, 3. epilóg – záverečné dvojveršie, obsahuje duchaplnú pointu;

– dielo obsahuje mravné ponaučenia a praktické rady do života vytvorené na základe náboženských, svetských a morálnych zásad, ktoré majú viesť čitateľa k zbožnému a cnostnému životu;

– autor objasňuje vzťah jednotlivca k Bohu, k blížnym a k spoločnosti; za pravé šťastie považuje Božiu milosť, odsudzuje poverčivosť, vieru v sny, nabáda k úcte k Bohu; kritizuje sociálnu nerovnosť, sympatizuje s chudobnými; nesúhlasí s vojnami; obdivuje vytrvalosť a pracovitosť, odsudzuje pýchu, lenivosť, odrodilstvo, moc peňazí; veľa miesta venuje otázkam výchovy človeka k slušnosti; zobrazuje vzťah detí k rodičom, odsudzuje opilstvo, chamtivosť;

– známe sú básne: Hle človek opilý – žádnému nemilý; Velmi je hlúpy, kdo vlast svú tupí; Cti rodičúv vždycky, by te ctili tvoje dítky; Peníze všecko múžú; Učitelúv v dobrých veciach poslúchaj; Čítaj knižky nielen k naučení, ale i k tvému polepšení; Tam ne dluhé panování, kde poddaných sužování;

– autor v tomto diele použil prozodický systém sylabický (slabičnú prozódiu); na vytváraní rytmu v tejto prozódii sa podieľajú tieto rytmické prvky:

1. rovnaký počet slabík vo veršoch – rovnoslabičnosť (14 slabík v každom verši),

2. intonačná prestávka, ktorá rozdeľuje verš na dve časti (8 slabík a 6 slabík),

3. združený rým (aabb),

4. rytmicko-syntaktický paralelizmus (čo verš, to veta),

5. spájanie veršov do dvojverší, resp. štvorverší.

– sylabická prozódia sa v našej literatúre uplatnila najmä v období štúrovského romantizmu.

Slovenská baroková próza

– rozvíja sa:

1. vedecká a popularizačná próza – slovenskí vzdelanci žijúci v Uhorsku z hľadiska štátnej príslušnosti boli uhorskými vzdelancami, no v tomto období začali preukazovať svoju príslušnosť k slovenskému národu, obraňovali domorodý pôvod Slovákov v Uhorsku, ich národnú a jazykovú rovnoprávnosť; presadzovali tzv. zmluvnú teóriu o pohostinnom prijatí Maďarov na slovenskom území; Maďari presadzovali tzv. podmaniteľskú teóriu, podľa ktorej Slováci sú bezprávnym národom v Uhorsku, lebo Maďari územie Karpatskej kotliny vojensky dobyli, podmanili si národy, ktoré tu žili a vytvorili Uhorské kráľovstvo;

– autori diela písali po latinsky; okrem národno-obranných tendencií obsahovali prvky osvietenského myslenia;

– Matej Bel – slovenský vedec uznávaný aj mimo Uhorska, polyhistor (znalec viacerých vedných odborov), nazývaný ,,veľká ozdoba Uhorska“; dielo Historicko-zemepisná vedomosť o novom Uhorsku – opisuje niekoľko uhorských stolíc, o slovenskom obyvateľstve sa vyslovuje s úctou a obdivom;

– Adam František Kollár – historik, právnik, riaditeľ viedenskej cisárskej knižnice, pre svoju múdrosť nazývaný ,,slovenský Sokrates; dielo O pôvode a stálom používaní zákonodarnej moci – kritizuje zlé položenie poddaných a navrhuje zdanenie šľachty a cirkvi; za toto dielo mu hrozilo vyhnanstvo;

– Ján Baltazár Magin – Ostne... alebo Obrana – národná obrana Slovákov pred maďarskými osočovateľmi.

2. umelecká próza (memoárová a cestopisná, dobrodružná) – opisuje turecké vpády na slovenské územie, náboženské prenasledovanie, súdne procesy s protestantskou inteligenciou; autori sa snažia zobraziť skutočnosť s dokumentárnou presnosťou, presvedčiť čitateľa a zapôsobiť na neho; diela sú písané po latinsky a majú autobiografické črty;

– Ján Simonides – Väznenie, vyslobodenie a putovanie

– Samuel Hruškovic – Život Samuela Hruškovica

– Daniel Krman ml. – Cestovný denník – vrcholné dielo barokovej cestopisnej literatúry; autor zachytáva priebeh svojej cesty s náboženským poslaním do Bieloruska za švédskym kráľom Karolom XII., ktorý tam bojoval proti ruskému cárovi Petrovi Veľkému;

– Móric August Beňovský – Pamäti a cesty grófa Mórica Augusta Beňovského – autor opisuje svoje zajatie na Sibíri, Kamčatke, plavbu po mori do Číny a na Madagaskar, kde si ho domorodci zvolili za kráľa.

Category : Slovenčina a Literatúra

0 Comm

Stránky:«1 2 3 456 »

« Predošlá strana — Nasledujúca strana »

Cirkev a križiacke výpravy

Slovenská klasicistická a osvietenská literatúra (1780 – 1840)

Klasicizmus v slovenskej literatúre (1820 – 1840)

Klasicizmus (17. – 18. stor.)

Jean Baptiste Molièr Lakomec (1668)

Západná Európa od roku 843 do roku 1453

Byzantská ríša

Franská ríša

Stredovek

Slovenská baroková literatúra (1650 − 1780)

Vyhľadávač

Kategórie

Login