To sa tu niekto zatúlal ? Septima

– slovenský spisovateľ, predstaviteľ romantizmu, najstarší zo štúrovcov; narodil sa v Hornej Lehote pri Banskej Bystrici, jeho otec bol evanjelický farár a starší brat Ján známy dramatik (klasicizmus);

– po gymnaziálnych štúdiách začal študovať filozofiu a teológiu na bratislavskom lýceu; bol jedným zo zakladateľov Spoločnosti česko-slovanskej a členom tajného spolku Vzájomnosť;

– v r. 1830 prerušil štúdiá a ako dobrovoľník odišiel bojovať za slobodu Poliakov proti cárskemu Rusku;

– počas revolúcie 1848/49 pomáhal verbovať dobrovoľníkov na Liptove a na Orave; po revolúcii bol sklamaný jej výsledkom a literárne začal znovu tvoriť až po r. 1860;

– pôsobil ako kňaz na viacerých miestach, najdlhšie po otcovej smrti v rodisku, kde aj zomrel; na náhrobnom kameni má nápis z diela Branko: ,,Pravde žil som, krivdu bil som – verne národ môj ľúbil som.“

Tvorba

– nie je rozsiahla, ale je ucelená; verše vyjadrujú presvedčenie, že národ musí by činný, musí sa postaviť proti krivde, násiliu, nespravodlivosti, musí bojovať za slobodu a rovnoprávnosť;

– literárne začal tvoriť na bratislavskom lýceu; najskôr písal biblickou češtinou, potom Štúrovou slovenčinou;

– písal historickú epiku /historické spevy/ s trojakou tematikou:

1. jánošíkovská tematika – najznámejšími básňami sú Kráľohoľská a Likavský väzeň; typickým znakom básní S. Chalupku je priestorová monumentalizácia – autor lokalizuje báseň okolo istého monumentu, ktorý výškovo vyniká nad okolím, napr. hrad, bralo, rieka, hoľa; častý je u neho motív vatry ako symbolu slobody pre ľud;

2. protiturecká tematika – v nej sa autor zameriava na hrdinský boj Slovákov proti Turkom; najznámejšie sú básne Branko, Turčín Poničan (na námet tejto básne napísal Ján Smrek libreto – text k opere Jána Cikkera – Beg Bajazid);

3. motívy z dávnej minulosti – sem patrí najlepšia hrdinská báseň v slovenskj literatúre Mor ho!

Mor ho! (1868)

– útvar – hrdinská epická báseň s lyrickými a reflexívnymi prvkami; epický je dej, lyrické sú skratkovité opisy kraja Slovanov a ich charakteristika, reflexívne sú krátke úvahy, napr. o slovanskej zemi; v charaktere Slovanov autor vyzdvihuje všeľudské ideály a hodnoty – slobodu, rovnosť, bratstvo; múdrosť, úctu, pracovitosť, mierumilovnosť, prajnosť; idealizuje slovanské spoločenstvo; autor sa cíti byť príslušníkom národa a často to vyjadruje privlastňovacími zámenami (zem naša, nám Slovanom,...)

– čas – 4. stor. n. l., obdobie, kedy Slovania žili v susedstve rímskej ríše;

– miesto – dej je situovaný pod hrad nad Dunajom pri Novom Sade v Srbsku (teraz Petrovaradín);

– dej – skupina slovanských júnákov prichádza s mierovým posolstvom k rímskemu cisárovi, ktorý so svojím vojskom zastal na slovanských hraniciach s výbojnými úmyslami; poslovia Slovanov prinášajú cisárovi pozdrav a ponuku priateľstva, cisár však odmieta a vyhráža sa porobou celého národa; poslovia sa naň vrhnú s výkrikom mor ho! a zahynú v boji proti presile rímskych vojakov; cisár sa zahanbí pri pohľade na hromady svojich mŕtvych vojakov, ktorí padli v boji so statočnými slovanskými vyslancami;

– postavy – cisár (cár); slovanskí junáci, ktorí zastupujú slovanký ľud – kolektívny hrdina; pri obraze postáv autor využíva kontrast – cisár je pyšný, namyslený, sebavedomý; slovanskí junáci sú mocní, smelí, hrdí, obetaví, hoci zomierajú, sú morálnymi víťazmi; majú iba dobré vlastnosti – autor ich idealizuje (základný postup v romantizme);

– kompozícia – báseň je budovaná na protiklade dvoch ideí – na jednej strane je túžba po slobode, po mieri, po rovnosti človeka s človekom, národa s národom; na druhej strane je násilie, výbojnosť, zotročovanie, nadraďovanie sa nad inými národmi;

– myšlienky – boj za slobodu národa aj za cenu života; obeta v prospech národa;

– jazyk – ľudový; veršový systém – sylabický, trinásťslabičný verš; báseň obsahuje veľa básnických figúr a trópov.

Category : Slovenčina a Literatúra

0 Comm

18th Máj2012

Ľudovít Štúr (28. 10. 1815 – 12. 1. 1856)

by Zippersk

[more...]

Ľudovít Štúr (28. 10. 1815 – 12. 1. 1856)

,,Národ je predmet môj, k tomu účelu tiecť majú všetky hodiny života... Život

náš dajme národu!“

,,My stali sme si do služby ducha, a preto musíme prejsť cestu života tŕnistú...“

,,Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí!“

– vedúca osobnosť slovenského národného hnutia 19. stor;.

– politik, publicista, jazykovedec, spisovateľ, pedagóg, filológ, historik, národný buditeľ.

Životopis

– narodil sa v Uhrovci (okres Topoľčany) v učiteľskej rodine (otec Samuel, matka Anna) ako druhé z piatich detí; základné vzdelanie získal doma;

– v r. 1827 odišiel študovať do Rábu (dnes Györ) a v r. 1929 prichádza študovať na evanjelické lýceum do Bratislavy; tu sa stáva členom Spoločnosti česko-slovanskej (krúžok mládeže);

– po ukončení lýcea pracoval pol roka ako úradník na uhrovskom panstve, no vracia sa do Bratislavy a aktívne pracuje s mládežou;

– v roku 1837 vláda zakázala študentské spoločnosti a Štúr pôsobí ako zástupca profesora Juraja Palkoviča na Katedre reči a literatúry česko-slovanskej;

– v r. 1839 – 1840 študoval na univerzite v nemeckom meste Halle; pri návrate z Halle sa zastavil v Prahe, kde sa zoznámil s Máriou Pospíšilovou (dcérou vydavateľa), ktorá sa do neho zaľúbila;

– po návrate do Bratislavy pôsobí na lýceu, prednáša dejiny slovanských národov a literatúru; ostro vystupuje proti maďarizácii v cirkvi a v školách; pre túto činnosť bol označený ako nepriateľ Uhorska a v r. 1843 zbavený prednášania na lýceu a odvolaný z Katedry; v r. 1844 odchádza na protest proti odvolaniu Štúra 22 študentov z Bratislavy (11 idú do Levoče, ostatní sa pripravujú na skúšky doma);

– v r. 1844 Štúr tajne prednáša na zakladajúcom zhromaždení Tatrína v Liptovskom Mikuláši;

– v r. 1845 začína vydávať Slovenské národné noviny a prílohu Orol tatranský;

– v r. 1846 sa zoznámil v Zemianskom Podhradí s Adelou Ostolúckou, ktorá sa mu stala vernou priateľkou a podporovateľkou;

– v r. 1847 pôsobil Štúr ako poslanec v uhorskom sneme za mesto Zvolen, kde vystupoval za zrušenie poddanstva a vzdelanie v materinskej reči;

– v r. 1848 sa aktívne zapojil do revolúcie v Uhorsku a niekoľkokrát sa stretol so srbským panovníkom Michalom Obrenovičom, ktorý finančne podporoval slovenské národné hnutie;

– po neúspechu Slovákov v revolúcii sklamaný Štúr žil nejaký čas v Uhrovci a neskôr v Modre a venoval sa literárnej činnosti;

– v r. 1851 zomiera Štúrovi brat Karol a otec, v roku 1853 zomiera jeho matka a Adela Ostrolúcka a v r. 1856 na následky zranenia zomiera aj Štúr.

Štúr ako politik

– bol poslancom za mesto Zvolen v Uhorskom sneme; vo svojich rečiach žiadal zrušenie poddanstva, zdanenie šľachty, rozšírenie národného školstva, zveľadenie obchodu a priemyslu;

príčinu biedy ľudu videl vo feudálnom zriadení; známa je jeho pamätná reč na Uhorskom sneme

21. 12. 1847;

– v r. 1848 spolu s J. M. Hurbanom a M. M. Hodžom sformoval dokument Žiadosti slovenského národa v Liptovskom Mikuláši; bol to prvý politický program Slovákov; žiadali v ňom okrem iného zavedenie slovenčiny do úradov a škôl a samosprávu Slovenska v rámci Uhorska; uhorská vláda videla v tom ohrozenie štatnej jednoty Uhorska, preto vydala na tvorcov Žiadostí zatykač; Štúr s Hurbanom a Hodžom odchádzajú do Prahy, kde na Slovanskom zjazde prednesú návrh na federatívne zriadenie Rakúsko-Uhorska na princípe národnej samosprávy; po vypuknutí revolúcie v Prahe odchádzajú do Viedne, kde vytvárajú Slovenskú národnú radu /SNR/;

SNR organizovala povstanie slovenských dobrovoľníkov po boku Viedne proti Uhorskej vláde; povstalci verili, že Viedeň splní ich národné požiadavky, no po potlačení revolúcie v Uhorsku, cisár ich požiadavky neprijal; rakúsky minister vnútra Alexander Bach zrušil demokratické slobody a vodcov slovenského povstania dal pod policajný dozor.

Štúr ako publicista

– v rokoch 1845 – 1848 vydával Štúr prvé politické noviny Slovákov Slovenskje národňje novini; vychádzali dvakrát týždenne na štyroch stranách; celkovo bolo vydaných 292 čísel; noviny mali aj literárnu prílohu Orol tatránski; príloha mala osem strán; obsahovala správy z kultúry, beletriu, básne, poviedky a populárno-náučné články; celkovo vyško 97 čísel.

Štúr ako jazykovedec

– v r. 1843 uzákonil Štúr spolu s Hurbanom a Hodžom na fare v Hlbokom spisovný jazyk na základe stredoslovenského nárečia; na potrebu uzákonenia spisovného jazyka poukázal Štúr v diele Nárečie sloveské alebo potreba písania v tomto nárečí/1846/; dokazoval, že za národ možno považovať iba celok s vlastnou jazykovou, duchovnou a materiálnou samostatnosťou;

– v r. 1846 vydal Štúr dielo Náuka reči slovenskej, v ktorom opísal hláskoslovie, morfológiu, pravopis a skladbu novej spisovnej slovenčiny /gramatika slovenčiny/.

Štúr ako spisovateľ

– v r. 1838 – 1840 vydal Štúr zbierku básní Dumky večerní; publikoval v nej české básne, ktoré napísal ako študent a vyjadrujú romantický smútok z rozporu medzi snom a skutočnosťou; Štúr žiali nielen nad sebou, ale aj nad ťažkým údelom ľudu; v básňach vidieť jeho odhodlanie bojovať za Slovákov i za cenu života; vyjadrením svojich pocitov, lásky k domovu vytvoril v romantickej literatúre prvú osobnú a reflexívnu lyriku; známou je báseň Rozžehnání /Rozlúčenie/, v ktorej vysvetľuje svoje dôvody, prečo sa nemôže naplniť jeho láska k priateľke Márii Pospíšilovej;

– v diele Spevy a piesne /1853/ sa nachádzajú epické a lyrické elegické básne; autor sa inšpiroval rodným krajom, ideálmi mladosti, ale aj stratou blízkych;

– v diele O národných piesňach a povestiach plemien slovanských /1853/, ktoré vydal po česky v Prahe vyslovil myšlienku, že Slovania vyniknú v budúcnosti národnou poéziou, ktorej prameňom je ľudová slovesnosť, pretože v nej víťazí láska a obetavosť za vlastný národ; odsudzoval západoeurópsky subjektivizmus a individualizmus;

– v r. 1867 po smrti autora vyšlo /v ruskom preklade/ dielo napísané po nemecky Slovanstvo a svet budúcnosti; vyjadril v ňom sklamanie z výsledkov revolúcie, vieru v rozpad rakúskej ríše; mylne sa domnieval,že slovanské národy oslobodí cárske Rusko.

Nápis na pamätnej tabuli v Uhrovci na rodnom dome Ľudovíta Štúra

Z tohoto domu vyšiel

v národe slovenskom naveky požehnaný

ĽUDOVÍT ŠTÚR

Narodený 28. októbra 1815

Umrel 12. januára 1856

On zbudil zo sna národ svoj

a zoral úhor neúrodný,

ku cti priviedol jazyk rodný

a šiel za rodu spásu v boj.

On padol – ale zvíťazil.

On umrel – aby večne žil.

Category : Slovenčina a Literatúra

0 Comm

18th Máj2012

Slovenská romantická literatúra (1830 – 1850)

by Zippersk

[more...]

Slovenská romantická literatúra (1830 – 1850)

Spoločensko-politická situácia

– 3. a 4. fáza slovenského národného obrodenia

– v 30. rokoch zasiahlo revolučné hnutie aj Uhorsko; slovenské hnutie sa rozvíjalo pod dvojakým útlakom: 1. národnostným (maďarským) 2. hospodárskym (rakúskym);

– v tomto období sa sformovala Štúrova škola – mladá generácia, ktorá sa aktivizovala spoločensky, politicky i kultúrne;

– v r. 1829 vznikla na Bratislavskom lýceu Spoločnosť česko-slovanská; jej činnosť sa zameriavala na literárne aktivity, no po príchode Ľudovíta Štúra sa študenti začali zaujímať aj o národné a politické otázky;

– 24. apríla 1836 študenti lýcea uskutočnili vychádzku na Devín a na znak vernosti Slovanstvu prijali k svojim menám slovanské mená: Štúr – Velislav, Hurban – Miloslav, ...

– uhorská vláda sa snažila zabrániť rozvoju hnutia mládeže, preto zakázala študentské spoločnosti a v roku 1834 bola zrušená aj Spoločnosť česko-slovanská; jej členovia začali pracovať na lýceu v rámci Katedry reči a literatúry česko-slovanskej, ktorej vedúcim bol profesor Juraj Palkovič a zástupcom Ľudovít Štúr;

– v r. 1843 Štúra pre vlasteneckú činnosť z Katedry odvolali; na protest odchádzajú jeho študenti na lýceum do Levoče; Janko Matúška napísal v tomto období pieseň Nad Tatrou sa blýska a Janko Kráľ revolučnú báseň Duma bratislavská;

– v júli r. 1843 sa stretli Ľ. Štúr, J. M. Hurban a M. M. Hodža na Hurbanovej fare v Hlbokom a rozhodli sa uzákoniť spisovný jazyk na základe stredoslovenského nárečia; prvou knihou v Štúrovej slovenčine bol II. ročník alamanachu Nitra;

– v rokoch 1844 – 1848 pôsobil v Liprovskom Mikuláši celonárodný kultúrny spolok TATRÍN, ktorého cieľom bolo vydávať slovenské noviny, knihy a zakladať spolky;

– proti uzákoneniu spisovného jazyka vystúpil Ján Kollár v zborníku Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyky pro Čechy, Moravany a Slováky (1846); Štúr oponoval Kollárovi v článku Hlas proti hlasu a Hodža v knihe Dobrô slovo Slovákom súcim na slovo; obaja bránili slovenčinu a zdôvodňovali, prečo bola uzákonená.

Znaky slovenskej romantickej literatúry

– jej vrcholom je tvorba štúrovcov; obsahom i formou je národná, spätá s ľudom a jeho záujmami;

– autori čerpajú námety z ľudovej slovesnosti a slovanských literatúr;

– ústrednou postavou ich diel je slovenský človek (ľudový hrdina), národ a slovenská príroda;

– základným postupom pri zobrazovaní ľudových postáv je idealizácia;

– slovenský romantizmus odmieta západoeurópsky individualizmus a titanizmus; dôraz kladie na problémy súčasnosti a národnej existencie;

– v porovnaní so západoeurópskou literatúrou prevažuje nad osobnými citmi láska k vlasti;

– rozvíja sa lyrika, epika aj dráma; hlavným literárnym druhom bola lyrika; v nej autori preberajú námety, obrazy a veršovú stavbu z ľudovej slovesnosti; lyrikou dokázali rýchlo reagovať na aktuálne problémy spoločnosti; lyrika využíva prozodický systém sylabický – slabičnú prozódiu (sylaba=slabika); (využíval ju už Hugolín Gavlovič v období baraka); tento systém nepredpokladá stopovú organizáciu verša;

– znaky sylabickej prozódie:

1. rovnoslabičnosť veršou (izosylabizmus) – rovnaký počet slabík vo verši (väčšinou 12),

2. intonačná prestávka (delí verš na dve časti),

3. spájanie veršov do dvojverší (štvorverší),

4. združený rým (aabb),

5. rytmicko-syntaktický paralelizmus (čo verš, to veta).

– Štúrovci sa pri zavádzaní tejto prozódie opierali najmä o ľudovú slovesnoť, lebo chceli, aby ich poézia bola zrozumiteľná ľudu; najviac od zásad tejto prozódia odbočil A. Sládkovič (dodržiaval iba prvý znak, ostatné porušoval; bol zo všetkých štúrovcov najumeleckejší);

– v lyrike vznikajú aj nové žánre – lyricko-epické skladby, duma, krakoviak, ponášky na ľud. piesne;

– v epike je najviac zasúpená balada, ktorá obsahuje aj lyricko-reflexívne prvky; rozvíja sa aj historická povesť a kratšie prózy zo súčasného života so satirickým tónom;

– dráma nedosiahla vyššiu úroveň.

Category : Slovenčina a Literatúra

0 Comm

16th Máj2012

Cvičenia z AJ

by Zippersk

[more...]

Cvičenia na pripravenie na test z AJ z knihy New Headway Intermidiate.

Category : Angličtina

0 Comm

16th Máj2012

Veľká Morava

by Zippersk

[more...]

Veľká Morava.

Po zániku Samovej ríše nevznikol na území Slovenska žiadny politický útvar. Keď franský panovník Karol Veľký porazil koncom 8. storočia Avarov, dochádza k vzniku nadkmeňového útvaru s centrom v Nitre. Prvé nitrianske knieža, o ktorom máme písomné zmienky, je Pribina. Ten nechal v roku 828 postaviť kresťanský kostol, ktorý vysvätil salzburský arcibiskup Adalrám.

Aj na južnej Morave vzniklo kniežatstvo. Jeho vládca Mojmír pripojil v roku 833 Nitrianske kniežatstvo k svojmu a vytvoril tak Veľkú Moravu. Pribina musel ujsť a uchýlil sa k Ratbodovi, vládcovi Východofranskej marky. Východofranský panovník Ľudovít Nemec mu udelil okolo roku 846/7 ako léno Panóniu /územie dnešného maďarska s centrom pri Balatóne/.

Situácia na Veľkej Morave sa v polovici 9. storočia zhoršila. Vnútorné nepokoje viedli k tomu, že franský panovník dosadil v roku 846 na kniežací stolec Mojmírovho synovca Rastislava. Ten sa chcel vyvarovať nepokojom zo strany Nitrianskych veľmožov a preto Nitriansku udelil širokú samosprávu a do čela tohto územia dosadil svojho schopného synovca Svätopluka.

Keď sa stal Rastislav panovníkom Veľkej Moravy, snažil sa udržiavať dobré vzťahy s Východofranskou ríšou. V neskoršom období sa však snažil vymaniť z pod franskej závislosti a začal podporovať snahy niekoľkých franských veľmožov v boji proti svojmu panovníkovi. Okrem iného napadol aj Pribinu v Panónii a zabil ho. Panóniu sa mu však nepodarilo pripojiť, lebo tam nastúpil Pribinov syn Koceľ. Zlé vzťahy medzi Veľkou Moravou a Franskou ríšou nakoniec vyústili do vojnového konfliktu, v ktorom sa Rastislav Frankom ubránil. Aby Rastislav oslabil vplyv Frankov na Morave rozhodol sa, že bude získavať misionárov a kňazov z Byzantskej ríše. V roku 862 vyslal posolstvo k byzantskému panovníkovi Michalovi III. So žiadosťou o vierozvestov, ktorí by šírili kresťanstvo na Veľkej Morave.

Z Byzantskej ríše prišli v roku 863 dvaja bratia Konštantín a Metod. Založili učilište na výchovu kňazov, ktorých učili v hlaholike a v domácom jazyku. Keďže bratia nemali vyššie svätenie museli isť v roku 867 do Ríma, kde pred pápežom Hadriánom II. uhájili svoje učenie. Počas pobytu v Ríme Konštantín vstúpil do kláštora, prijal meno Cyril a následne na to zomrel. Metod (bol vysvätený za biskupa/ a niekoľkí ďalší žiaci boli vysvätení za kňazov. Metod sa stal arcibiskupom pre oblasť Panónie a Moravu a vrátil sa na Veľkú Moravu.

Ľudovít Nemec podnikol v roku 869 novú vojenskú výpravu proti Morave. Rastislavovi sa podarilo ubrániť, ale jeho synovec Svätopluk sa s Frankmi pokúsil uzavrieť dohodu. Tento čin Rastislava pobúril a preto sa v roku 870 pokúsil odbojného synovca zajať. Svätopluk však strýčka prekukol, zajal a vydal Frankom. Tí ho súdili, oslepili a nechali vo väzení zomrieť. Svätopluka zajali tiež a Ľudovítov syn Karolman s armádou obsadil Veľkú Moravu. Obyvateľstvo bolo s franskou nadvládou nespokojné a preto pod vedením kňaza Slavomíra /člen mojmírovskej dynastie/ povstalo a Frankov vyhnalo. Karolman chcel Moravu dobyť za každú cenu, preto v roku 871 poslal novú armádu pod vedením samotného Svätopluka. Svätopluk sa tajne dohodol so Slavomírom a spoločne uštedrili Frankom zdrvujúcu porážku. Nakoniec bol Ľudovít Nemec prinútený uzavrieť so Svätoplukom v roku 874 mier. Svätopluk sa stal novým panovníkom Veľkej Moravy a začal viesť výbojnú politiku proti svojim susedom. Obsadil Malopoľsko /okolie Krakova/, časť Sedmohradska, Panóniu, Čechy a Lužice. Nový východofranský panovník Arnulf bol nespokojný so vzrastajúcou mocou Svätopluka a preto na jeho krajinu zaútočil, ale aj tento útok Veľká Morava odrazila.

Úpadok Veľkej Moravy nastal krátko po Svätoplukovej smrti v roku 894 a mal viac príčin.

Vnútorné nepokoje: Svätoplukovi synovia nedokázali spolupracovať a navzájom medzi sebou bojovali o moc, /Mojmír II. Bojoval so svojím bratom Svätoplukom/.
Odstredivé snahy: jednotlivé územia, ktoré boli v predchádzajúcom období pripojené sa odtrhli /Česi, Poliaci/.
Vonkajší nepriatelia: Frankovia a starí Maďari neprestajne útočili na oslabenú ríšu a tá sa pod ich tlakom rozpadla.

Všetky tieto tri dôvody postupne oslabovali Veľkomoravskú ríšu, čo viedlo k jej zániku. Svätoplukov syn Mojmír II. bojoval proti svojmu bratovi Svätoplukovi čo viedlo k oslabeniu a vzápätí na to na nich zaútočili Frankovia. V období rokov 904-906 zahynul posledný panovník Veľkej Moravy Svätopluk II. V boji proti Maďarom a v roku 907 sa už Veľká Morava v kronikách nespomína.

Konštantín a Metod.

Roku 863 prišli na Veľkú Moravu Konštantín a Metod. Filozof Konštantín osobitne pre túto misiu vyvinul prvú slovanskú abecedu /hlaholiku/, a priniesol so sebou symbol byzantského dvojkríža. Zvolil si staroslovienčinu / starú cirkevnú slovančinu/, čiže kultivovanú macedónčinu z okolia Solúna, za jazyk, ktorý bude počas misie používať, a priniesol so sebou prvé preklady liturgických a biblických textov, ktoré už predtým pripravil s Metodom . Počas misie na Veľkej Morave potom solúnski bratia preložili do staroslovienčiny celú bibliu, ale aj liturgické texty. Konštantín napísal prvú slovanskú báseň Proglas a takisto preložili a upravili byzantské občianske zákony a vzniknutý Zakon sudnyj ljudem bol nielen občianskym zákonníkom Veľkej Moravy, ale aj prvým zákonníkom v slovanskom jazyku. Od začiatku svojho pobytu na Veľkej Morave museli čeliť kritike bavorských (čiže východofranských) kňazov, predstaviteľov západného (čiže nie byzantského) kresťanstva, ktorí sa obávali, že stratia v krajine vplyv. Roku 863 Konštantín založil tzv. Veľkomoravské učilište, v ktorom sa vychovávali budúci slovanskí kňazi a administratívni pracovníci, a ktoré sa stalo centrom slovanskej literatúry. Keďže obaja bratia pochádzali z Byzantskej ríše, no Veľká Morava spadal do cirkevnej sféry Ríma (pápeža), vybrali sa roku 867 so súhlasom veľkomoravských panovníka do Ríma, aby získali súhlas pápeža k používaniu staroslovienčiny ako liturgického jazyka. Cestou do Ríma sa v lete zastavili v Panónii u kniežaťa Koceľa Pribinovho syna, a krátku dobu tam vyučovali. Roku 867 celú ich veľkomoravskú misiu schválil pápež. V marci 868 pápež napokon povolil aj slovanský liturgický jazyk (staroslovienčinu) ako štvrtý jazyk západnej cirkvi popri latinčine, gréčtine a hebrejčine. Vo februári 869 Konštantín v Ríme zomrel. Roku 869 poslali Metoda z Ríma s listom určeným slovanským kniežatám Rastislav (približne dnešná Morava), Svätopluk (približne dnešné Slovensko) a Koceľovi (približne dnešné juhozápadné Maďarsko). List obsahoval poverenie Metodovi, aby vyučoval a prekladal vo Veľkomoravskom učilišti. Keďže však bavorskí kňazi nechceli súhlasiť so schválením aktivít solúnskych bratov, vymenoval pápež trocha neskôr (začiatkom roka 870) na popud Koceľa Metoda za arcibiskupa Panónie a Veľkej Moravy, čím Veľkú Moravu vyňal spod cirkevnej sféry Bavorska. Na Veľkej Morave takto vzniklo prvé slovanské arcibiskupstvo a Metod bol jeho prvým biskupom. Po roku 874 často Metoda u Svätopluka a pápeža ohovárali vodcovia latinského kléru pôsobiaceho vo Veľkej Morave - Ján Benátsky (zároveň Svätoplukov poradca) a Wiching. Vyvolali tak početné spory. Jediné známe biskupstvo arcibiskupa Metoda vzniklo v Nitre. Jeho biskupom sa stal Wiching, ku ktorého vymenovaniu Svätopluka prehovorili predstavitelia latinského kléru na Veľkej Morave. Roku 880 sa Metod vybral do Ríma, aby sa očistil od uvedených ohováračiek. Pápežské skúšky bezchybne zvládol a Wiching, ktorý ho sprevádzal, bol vysvätený za biskupa. Okrem toho pápež poslal Svätoplukovi list v ktorom:

Veľkú Moravu vyhlásil za léno Svätej stolice, čo znamenalo, že postavil Veľkú Moravu naroveň Východofranskej ríši
potvrdil Metodove úlohy a funkcie
prikázal, aby sa do Ríma poslal ďalší kňaz, aby ho mohol urobiť biskupom iného regiónu Veľkej Moravy než je Nitra tak, aby Metod a títo dvaja biskupi potom zas mohli vysvätiť ďalších biskupov (podľa väčšiny prameňov však táto požiadavka listu nebola splnená)
prikázal, aby bol vyhnaný z Veľkej Moravy všetok klérus, ktorý sa Metodovi postaví na odpor
schválil používanie slovanského písma (hlaholiky) a prikázal, aby sa bohoslužby (liturgie) konali v slovanskom jazyku (okrem evenjelia, ktoré sa malo najprv čiťať po latinsky a až potom po slovansky)
prikázal, aby sa bohoslužby pre Svätopluka a jeho družinu konali v latinčine, pretože Svätopluk osobne uprednostňoval latinčinu

Naspäť na Veľkej Morave Metod zosadil Wichinga ako nitrianskeho biskupa, pretože sa dozvedel, že Wiching Svätoplukovi napísal falšovaný „pápežský“ list, podľa ktorého sa má Metod vyhnať z Veľkej Moravy. Wichinga za to poverili cirkevnou misiou vo Vislansku, ktoré bolo tesne predtým pripojené k Veľkej Morave. Roku 885 Metod na smrteľnej posteli určil Gorazda pochádzajúceho z dnešného Slovenska za svojho nástupcu vo Veľkomoravskom učilišti. 6. apríla 885 Metod zomrel na Veľkej Morave.Po Metodovej smrti pápež vymenoval Wichinga za nitrianskeho biskupa, ako aj za „cirkevného správcu“ Veľkej Moravy - nie však za arcibiskupa. Pretože Wiching krátko pred Metodovou smrťou Metoda ohováral v Ríme, poslal pápež v zime roku 885-886 do Veľkej Moravy list v ktorom spätne odsúdil Metodovu činnosť, Metoda exkomunikoval a dokonca zakázal používanie slovanského jazyka pre bohoslužby (liturgie), s výnimkou účelov kázaní a výkladu biblie. Začiatkom roku 886 dorazili na Veľkú Moravu pápežskí vyslanci, zakázali Gorazdovi vyučovať, dali zatvoriť veľkomoravské učilište a Wiching začal likvidovať prívržencov Metoda a Gorazda. 200 osôb /študentov, kňazov a diakonov, najmä Gorazd, Kliment, Naum, Sáva a Angelár/, ktorí odmietli prestúpiť na latinskú (čiže západnú) liturgiu, boli uvrhnutí do väzenia a potom ich uprostred zimy vyhnali z Veľkej Moravy. Títo vyhnanci z Veľkej Moravy a ich pokračovatelia potom vykonali cirkevno-jazykové misie prakticky po celej východnej Európe a vytvorili dnešnú cyriliku, ktorá nahradila hlaholiku. Na Veľkej Morave sa znova presadila latinská liturgia a východofranskí kňazi.

Category : Dejepis

0 Comm

16th Máj2012

Slovania

by Zippersk

[more...]

Slovania

Slovania pôvodne sídlili medzi riekami Odra, Visla a Dneper. V priebehu 4. storočia začali jednotlivé kmene obsadzovať susedné územia a postupne prenikali stále ďalej do západnej a južnej Európy. Slovanov delíme do troch základných skupín.

Západní Slovania: Lužickí Srbi, Česi, Poliaci a Slováci.
Južní Slovania: Chorváti, Srbi, Slovinci, Černohorci a Bulhari.
Východní Slovania: Ukrajinci, Bielorusi a Rusi.

Pôvodné slovanské kmene, ktoré obsadili veľkú časť strednej, južnej a východnej Európy nevytvorili spoločný štát. Žili v kmeňovom zriadení a až neskôr vznikli prvé kmeňové zväzy, z ktorých sa vyvinuli štáty.

Bulharská ríša.

Koncom 7. storočia dochádza na Balkánskom polostrove k spojeniu miestnych Slovanov a kočovných turkotatárskych Bulharov. Vznikol spoločný štát, ktorý sa stal významnou silou na Balkáne. Bulharský chán Krum /803-814/ porazil Avarov a zabral veľkú časť ich územia. Jeho potomkovia Omurtag /814-831/ a Persian /836 – 852/ ríšu rozšírili. Chán Boris /852 – 889/ prijal kresťanstvo a dal sa pokrstiť na Michala. Za Simeona /893 – 927/ sa podarilo Bulharom ovládnuť takmer celý Balkán a sám Simeon sa vyhlásil za cára Bulharov. Vzrastajúca moc Bulharov sa nepáčila Byzantíncom, ktorí začali po smrti Simeona krajinu napádať. V roku 1018 sa podarilo byzantskému cisárovi Basileovi II. Bulharobijcovi Bulharov poraziť a ich územie pripojil k svojej ríši.

Novgorodské kniežatstvo.

Bolo založené skupinkou Variagov, ktorí sa v roku 830 zmocnili Novgorodu. Na ich čele stál Rurik. Novgorodské knieža Oleg v roku 882 ovládol Kyje a preniesol tam aj ťažisko svojej moci a vytvoril Kyjevskú Rus.

Kyjevská Rus.

Skupiny Normanov /Variagov/ prenikali po ruských riekach až k Čiernemu moru. Jedna skupina obsadila okolo roku 850 významné obchodné stredisko Kyjev. Normani vytvorili vlastné kniežatstvo, ku ktorému postupne pripojili okolité slovanské kmene. Variagovia postupne splynuli so Slovanmi, ale Kyjevská Rus existovala ďalej. Knieža Vladimír prijal v roku 988 kresťanstvo z Byzanskej ríše. Knieža Jaroslav Múdry /1019 – 1054/ tiež podporoval kresťanov, rozšíril územia a vďaka dobrej sobášnej politike získal podporu mnohých európskych krajín. Vydal zbierku obyčajového práva /Ruská pravda/. V priebehu 12. storočia však ústredná moc panovníkov neustále slabla. V roku 1240 nakoniec štát zanikol v dôsledku mongolských nájazdov.

Moskovské veľkokniežatstvo.

Rusko bolo zaostalejšou časťou Európy, a to vďaka nadvláde mongolských kmeňov. Moskovské knieža Ivan I. Kalita /1325 – 1340/ získal pod kontrolu veľkokniežací stolec a právo vyberať dane pre Mongolov. V priebehu 14. storočia začali Moskovčania bojovať za svoju samostatnosť a nakoniec v bitke na Kulikovom poli /1380/ pod vedením Dimetrija Donského Mongolov porazili. Ivan III. /1462 – 1505/ nakoniec dokončil zjednotenie najvýznamnejších kniežatstiev a odmietol platiť Zlatej horde /štát Mongolov/ dane. Ivan IV. Hrozný /1533 – 1548/ sa dal korunovať za cára /cisára/, viedol úspešnú politiku doma aj v zahraničí. Vďaka nemu sa stáva Rusko silným a centralizovaným štátom.

Poľsko

V priebehu 9. storočia sa začali zjednocovať poľské kmene /Vislania, Pomorania, Slezania, Kujavania, Mazovania a Vislania/ pod vedením Poľanov. Prvým poľským panovníkom bol knieža Mešek I. /962 – 992/ z rodu Piastovcov. Boleslav Chrabrý /992 – 1025/ mal dobrú vnútornú politiku /štátna správa, štátne úrady a podobne/. Viedol veľmi výbojnú politiku a ovládol územie Slovenska, časť Čiech a Kyjevskú Rus. Nakoniec po podpise Budišínskeho mieru sa vzdal územia Čiech a Slovenska /severné Uhorsko/. Nakoniec sa však Boleslavovi podarilo získať kráľovskú korunu /asi okolo roku 1024/25/ a ustanovil za svoje sídelné mesto Krakov. Po jeho smrti však došlo v Poľsku k vážnym nepokojom a k strate časti územia /napríklad Sliezsko v prospech Čiech/. Nakoniec sa však Kazimírovi Veľkému podarilo Poľsko opäť zjednotiť a vytvoriť silný a centralizovaný štát.

Slovensko v praveku.

Stredný paleolit /250 000 – 40 000/ výliatok lebkovňe neandertálca v Gánovciach a kosti

neandertálca zo Šale. Používanie jednoduchých nástrojov

/pästný klin a podobne/, viera v posmrtný život.

Mladý paleolit /40 000 – 8200/ vyskytuje sa už homo sapiens sapiens, prisvojovacie

hospodárstvo, prvé umelecké pamiatky /Moravianska venuša/

Mezolit /8200 – 6000/5000/ koniec doby ľadovej, nové nástroje a zbrane.

Neolit /6000/5000 – 3200/ začína obdobie prisvojovacieho hospodárstva, keramika, trvalé

osídlenie, monogamné rodiny, matriarchálna spoločnosť.

Eneolit /3200 – 1900/ nové nástroje, vyššia produkcia, patriarchálna rodina,

Staršia doba bronzová /1900 – 1500/ využívajú sa ťažné zvieratá, deľba práce, vznik skupín

bojovníkov, veľké sídliská.

Stredná doba bronzová /1500 – 1250/ mohylová kultúra /pochovávanie do mohýl/

Mladšia a neskorá doba bronzová /1250 – 700/ vznik hradísk, lužická kultúra, chov zvierat,

odlievanie nástrojov, diferencovaná spoločnosť.

Staršia doba železná /halštatská/ /700 – 400/ používanie železa, lužická kultúra, sociálna

diferenciácia, centrálne osady.

Mladšia doba železná /laténska/ /400 – 0/ na našom území Kelti, opevnené oppidá, razenie

mincí /Biateci, Nonusi... / príchod Germánov, a na

východe Slovenska Dákov.

Slovensko v dobe rímskej.

Po zániku Marobudovho kráľovstva v Čecách vzniká na Slovensku Vanniovo kráľovstvo závislé na Rimanoch. Rimania na území dnešného Maďarska vytvorili provinciu Panóniu, ktorej severnú hranicu tvorila rieka Dunaj. V priebehu Markomanských vojen /168 – 180/ prenikli Rimania pod vedením cisára Marca Aurelia aj na naše územie. V roku 855 vytesali Rimania pod vedením Valeria Maximiana nápis na Trenčianskej skale /Laugaricio/. Marcus Aurelius chcel urobiť z územia Slovenska rímsku provinciu, no po jeho smrti v roku 180 sa tento plán neuskutočnil. Rimania sa dostali na naše územie ešte okolo roku 375, ale po smrti cisára Valentiniana už sem nikdy neprišli. V tomto období žili na našom území germánske kmene Kvádov.

Slovania na Slovensku.

Koncom 4. storočia prichádzajú na naše územie prvé skupiny Slovanov. Slovensko bolo osídlované postupne a z rôznych smerov. V priebehu 6. storočia prišli do Podunajskej nížiny kočovné kmene Avarov. Avari si podmanili slovanské osídlenie a podnikali nájazdy ďalej smerom na západ. Postupne došlo k symbióze medzi Slovanmi a Avarmi, čoho dôkazom sú aj hroby s kombinovanou avarsko-slovanskou výbavou. Po prvých avarských neúspechoch došlo v priebehu 7. storočia k vzburám slovanského obyvateľstva. Pod vedením franského kupca Sama povstali a Avarov nakoniec porazili. Okolo roku 623/624 vzniká Samova ríša. Samova ríša bola voľný kmeňový zväz a nevytvorila pevný centralizovaný štát. Samo sa dostal v rokoch 631/32 do vojenského konfliktu s franským kráľom Dagobertom no nakoniec sa mu ubránil v bitke o hradisko Vogastisburg. Samo potom na Frankov zaútočil za podpory ostatných slovanských kmeňov. Samova ríša existovala približne do roku 658, kedy Samo zomiera. Ríša sa rozpadla.

Category : Dejepis

0 Comm

16th Máj2012

Románsky sloh

by Zippersk

[more...]

Románsky sloh

Románsky sloh je umelecký sloh, ktorý sa v stredoveku /11. – 13. storočí/ rozšíril v staviteľstve a výtvarnom umení. Jeho pôsobnosť bola hlavne v západnej, južnej a strednej Európe. Na východe sa presadil skôr byzantský sloh.

Názov tohto umeleckého slohu je odvodený od slova Rím – Roma. Dôvodom bola inšpirácia stavbami už v tom čase zaniknutého rímskeho impéria. Vzhľadom na to, tento architektonický sloh vznikol v Taliansku a odtiaľ sa šíril ďalej do Európy. Najviac sa o rozšírenie zaslúžila cirkev.

Rozvoj románskej architektúry a umenia je úzko spojený s ukončením christianizácie /pokresťančovania/ Európy. Medzi najčastejšie cirkevné stavby patrili rotundy a baziliky. Obidva tieto typy stavieb vychádzali z antických vzorov.

Bazilika /kráľovské stĺporadie/ – v antickom Ríme sa táto budova používala ako trh, alebo na súdne účely. Kresťania ju začali používať ako kostol. Táto stavba má tvar obdĺžnika s vysokým stropom, ktorý môže byť rozčlenený do niekoľkých častí /lodí/ pomocou stĺporadia. Vo väčšine prípadov oproti vchodu bola umiestnená apsida. Okná boli umiestnené v hornej časti budovy kúsok pod samotnou strechou. Súčasťou stavby bývala aj veža.

Apsida /z gréckeho apsis – oblúk/ je polkruhovitý, polovičnou kupolou zaklenutý priestor alebo výklenok.

Rotunda /kruhový/ - je to typ stavby kde centrálna /hlavná/ budova má kruhovitý tvar. Rotundy sa používali už v staroveku. Rimania ich používali ako hrobky. Kresťania ich začali stavať na miestach, ktoré im pripomínali významné udalosti zo života svätých. Mnohé rotundy majú k hlavnej časti budovy pripojenú apsidu, prípadne aj vežu.

Typické znaky románskeho slohu:

1. klasický oblúk

2. okná sú menšie, prípadne zložené

3. budovy sú masívne a pomerne nízke

Category : Dejepis

0 Comm

16th Máj2012

Gotický sloh

by Zippersk

[more...]

Gotický sloh

Za gotickú architektúru označujeme európsku architektúru vrcholného a neskorého stredoveku. Samotná gotika vznikla v polovici 12. storočia v strednom Francúzsku v oblasti Ile-de-France a odtiaľ sa postupne rozšírila do ostatných krajín západnej, južnej a strednej Európy. V niektorých oblastiach kontinentu ostal až do 16. storočia.

Názov gotika bol zavedený až po ukončení tohto slohu talianskymi humanistami. Bolo odvodené od kmeňa Gótov, ktorí boli považovaní za barbarov, a preto aj tento sloh bol podľa renesančných architektov barbarský a odporoval dobrému vkusu.

Najviac sa gotický sloh prejavil vo výstavbe obrovských katedrál, ktoré svojou monumentálnosťou predbehli všetko, čo kresťania dovtedy v Európe vybudovali. Toto obdobie sa preto nesie pod heslom: „v tieni katedrál“.

Typické znaky gotického slohu:

Vertikalizmus – samotná stavba, ale aj jej jednotlivé časti majú budiť optický dojem čo najväčšieho priblíženia k bohu. Preto sú gotické stavby štíhle a vysoké.
Lomený oblúk – jeden z najzákladnejších znakov slohu. Prechádzal postupným vývojom od širokého až k vysokému a ostro zalomenému. Tento oblúk sa používal v oknách, portáloch a všetkých zdobených častiach stavby.
Vnútorný oporný systém – skladal sa z klenbových rebier zvedených do pilierov a podpier. Vďaka tomu sa váha stropu preniesla do úzkych pilierov, čo umožnilo odľahčenie stien. Steny tak stratili nosnú funkciu a mohli byť bohato zdobené oknami a samotná stavba bola výrazne vyššia ako v predchádzajúcom období.
Vonkajší oporný systém – používaný hlavne v prípade veľkých gotických katedrál. Jeho úlohou bolo odľahčovať steny a piliere a zachytávať tlak klenby. Skladal sa z oporných oblúkov a oporných pilierov.
Zdobenie – najčastejšie to boli fiály /drobné vežičky/, zdobili hlavne strechy. Chrliče /fantastické hlavy s otvorenými ústami, cez ktoré stekala voda zo strechy/. Rozety /kruhové zdobené okná/. Vitráže /gotické okná, boli vyplnené farebným sklom/.