Nemecká a Francúzka romantická lit

[more...]

Nemecká romantická literatúra

Johann Wolfgang Goethe (1749 – 1832)

Utrpenie mladého Werthera (1774)

– útvar – sentimentálny román s autobiografickými prvkami napísaný formou listov;

– téma – nenaplnená láska dvoch mladých ľudí a neschopnosť dosiahnutia individuálneho šťastia v spoločnosti, ktorá sa riadi zaužívanými konvenciami;

– kompozícia – román sa skladá z 2 častí; dejová línia je slabá, prerušovaná úvahami, opismi prírody a prostredia; jednotlivé listy sú písané od mája do decembra v r. 1771;

– postavy –  Werther, Lotta (Charlotte Buffová), Albert, Wilhelm;

– dej – odohráva sa v priebehu niekoľkých mesiacov; Werther píše svojmu priateľovi Wilhelmovi listy; Werther odchádza do Wahleimu, aby zabudol na stratu priateľky. Je očarený prírodou i ľuďmi. Sesternica ho zoznámi s Lottou. Werther sa do nej zaľúbi aj napriek tomu, že sa dozvie že Lotta je zasnúbená s Albertom. Zoznámi sa aj s Albertom. Vidí, že je to dobrý človek, ale začne na neho žiarliť. Keď to už nemôže vydržať, odchádza naspäť do mesta a začne pracovať u vyslanca ako tajomník. Poznáva prázdny a pokrytecký život šľachty plný klebiet a intríg. Nemôže však na Lottu zabudnúť, preto sa vracia späť na vidiek. Každý deň navštevuje Lottu a Alberta, ktorí sa medzitým zobrali a jeho návštevy začínajú byť okoliu a Albertovi nápadné. Albert požiada Lottu, aby Werther  obmedzil návštevy u nej. Werther naposledy navštívi Lottu na Vianoce, keď Albert nie je doma. Chce sa s ňou zblížiť, no ona odmieta. Werther si nakoniec požičia od Alberta pištoľ a zastrelí sa. Lotta a Albert psychicky trpia.

Charakteristika postáv:

Werther – autobiografická postava. Mladý, vzdelaný muž zo strednej šľachty. Veľmi citlivý, má rád prírodu a jednoduchých ľudí, neznáša prázdnotu šľachtických salónov ktoré nevyznávajú rovnosť medzi ľuďmi. Neznáša tiež chladné malomeštianstvo, ktoré je založené na kalkulovaní. Nešťastne sa zaľúbi, proti jeho láske stojí celá spoločnosť ktorá sa riadi konvenciami a vymedzuje vzťahy medzi ľuďmi. Spoločnosť ho nechápe a preto je osamelý. Umiera, aby Lotte nezavadzal v živote a aj preto, lebo zistí, že ona nemôže byť nikdy jeho. Je tu základný rozpor medzi tým, čo si Werther vysníval a skutočnosťou. Jeho smrť vyznieva ako protest proti vtedajšiemu zriadeniu.

Lotta – krásna mladá dievčina. Priateľská, súcitná. Po smrti matky žije s otcom a ôsmimi súrodencami. Je schopná vášne, no musí ju kvôli okoliu potláčať. Má v úcte Alberta, má ho aj rada a nechce ho sklamať. Je poslušnou ženou. Werther jej je veľmi blízky, no lásku mu nemôže opätovať. Po smrti Werthera veľmi trpí.

Francúzska romantická literatúra

Victor Hugo (1802 – 1885)

Chrám Matky Božej v Paríži (1831)

– útvar – historický román;

– čas –  15. storočie; francúzska spoločnosť za vlády Ľudovíta XI.;

– prostredie – stredoveký Paríž, Chrám Matky Božej (Notre Dame), námestie, ulice, Dvor divov, parížske podsvetie;

– téma – romantický príbeh krásnej cigánky Esmeraldy a obludného Quasimoda; príbeh dobra a zla, lásky a vášne, spravodlivosti a trápenia;

– kompozícia – román má 2 časti, je členený na kapitoly; dejová línia je veľká a má mnohé odbočenia,  prudký dej, zvraty, neobvyklé situácie, kontrasty (tragickosť – komika); v románe vystupuje množstvo postáv z rôznych spoločenských vrstiev od najchudobnejších po najbohatšie – žobráci, mestská chudoba, cigáni, bohatší mešťania, cirkev, šľachta, kráľ;

– postavy – Esmeralda (mladé pekné dievča), Quasimodo (mrzák, zvonár v chráme), Claude Frollo (kňaz v chráme), Phoebus (kapitán lukostrelcov), Pierre Gringoire (spisovateľ), Gudula (pustovníčka), Džoli (Esmeraldina kozička);

– dej – Quasimodo sa stáva kráľom bláznov, oblečú ho do posmešného odevu a usporiadajú mu sprievod. Na tejto slávnosti púta pozornosť krásna cigánka Esmeralda pri vystúpení so svojou kozičkou. Pierre Gringoire sa túla po Paríži, hľadá námety pre svoj román a stáva sa svedkom pokusu o únos Esmeraldy, ktorý pripravil kňaz Frollo. Kapitán lukostrelcov Phoebus však únoscov prekvapí a zatkne. Esmeraldu pustí a ona sa doňho zaľúbi. Pierre Gringoire zablúdi do parížskeho podsvetia na Dvor divov a hrozí mu smrť. Život mu zachráni Esmeralda tým, že povie, že si ho vezme za manžela. Quasimoda za únos Esmeraldy zatknú, mučia ho a dajú ho na pranier. Jediná Esmeralda sa nad ním zľutuje, podá mu vodu a Quasimodo sa do nej zaľúbi. Phoebus sa pochváli Frollovi, že má schôdzku s Esmeraldou. Frollo žiarli a rozhodne sa schôdzku prekaziť. Keď sa Esmeralda a Phoebus stretnú, ukrytý Frollo zaútočí na Phoeba dýkou, zraní ho a Esmeralda zamdlie. Keď sa preberie, Frollo jej oznámi, že ju žaluje z vraždy Phoeba a z čarodejníctva. Esmeraldu zavrú a spod šibenice ju zachráni Quasimodo. Unesie ju a ukryje sa s ňou v chráme. Frollo navrhne Pierrovi, aby mu pomohol dostať Esmeraldu z chrámu. Pierre Gringoire zburcuje Dvor divov aby vylúpili chrám. Esmeralda odchádza s Pierrom a so zamaskovaným mužom, lebo verí, že jej chcú pomôcť. Neskôr v zamaskovanom mužovi spoznáva Frolla, odmieta jeho návrhy lásky, a preto ju Frollo dá zavrieť do väzenia k pustovníčke Gudule. Tá v Esmeralde spozná svoju dcéru, ktorú jej dávno uniesli cigáni a vychovali ju. Chce ju chrániť, no od vysilenia umiera. Esmeraldu mučia, prizná sa aj k tomu, čo neurobila a odsúdia ju na smrť obesením. Frollo spolu s Quasimodom sa dívajú z veže chrámu na popravu a nešťastný Quasimodo počas popravy zhodí Frolla z veže. O 2 roky nájdu v hrobke kostola kostru ženy, ktorú pevne objíma kostra muža s pokrivenou chrbticou.

Charakteristika postáv:

Quasimodo – mrzák, ktorý žije v chráme a robí zvonára. Je to kontrastná postava. Pri jeho zobrazení autor použil harmóniu kontrastov. Zvonku je Quasimodo mrzký, hrbatý, hluchý, ale vo vnútri je láskavý, citlivý, úprimný. Našli ho malého pohodeného na schodoch chrámu, kňaz Frollo sa nad ním zľutoval, zobral ho a vychoval. Quasimodo je mu za to vďačný a je poslušný. Keď však vidí Frollovu nenávisť k Esmeralde a k iným ľuďom, znenávidí ho. Zaľúbi sa do Esmeraldy hoci vie, že ona ho nemiluje, ale pre neho je dôležité to, že ju môže milovať on.

Esmeralda – nekontrastná postava. Navonok pekná, vo vnútri úprimná, mravná, vášnivo sa zamiluje do Phoeba, nepristúpi na nečisté ponuky Frolla ani za cenu straty slobody a života. Má nešťastný osud, lebo ako 6-mesačnú ju cigáni ukradli pustovníčke Gudule. Uchováva si črievičku (amulet), ktorú mala pri únose a podľa nej ju pred popravou spoznáva Gudula. Esmeralda je obvinená z bosoráctva a je obesená. Je obeťou intríg Frolla.

Frollo – kňaz Chrámu Matky Božej v Paríži. Najrozporuplnejšia postava. Je nezvyčajný tým, že ako kňaz je nositeľom zlých vlastností. V mladosti bol učenlivý, ovládal niekoľko jazykov, bol odborníkom v mnohých vedách a ľudia si ho vážili. Vášeň a túžba po Esmeralde ho zmenili na morálneho netvora. Uvedomuje si to a cíti, že bude zatratený. Venuje sa alchýmii, astrológii, študuje spisy z procesov s čarodejníkmi zo stredoveku a svoju nenávisť obracia najmä proti cigáňom.

Pierre Gringoire – svojou prítomnosťou spája jednotlivé postavy a prostredia románu. Spolu s rozprávačom nás sprevádza dejom románu. Je to spisovateľ bez úspechu, bez peňazí, dobrodruh, túla sa po uliciach, pozoruje život, hľadá námety. Nie je to typická romantická postava.

Phoebus – kapitán lukostrelcov. Veľmi pekný, ale Esmeraldu nemiluje, chce ju len na pobavenie. Keď ho Frollo zraní, viac sa s Esmeraldou nestretne.

– myšlienky – túžba po slobode, láske, ľudskosti; odpor voči bezpráviu a krutosti; neobmedzená moc cirkvi; právo len na strane bohatých;

– jazyk – v autorskej reči je použitý spisovný jazyk, reč postáv je podľa spoločenského postavenia (aj prvky hovorovej reči).

Romantizmus vo svetovej literatúre

[more...]

Romantizmus vo svetovej literatúre

(koniec 18. stor. – polovica 19. stor.)

Spoločensko-politická situácia

– obdobie medzi Veľkou francúzskou revolúciou (1789 – 1794) a buržoáznymi revolúciami v Európe (1848 – 1849);

– zložité, protirečivé obdobie; rozpadáva sa feudalizmus a nastupuje kapitalizmus;

– heslo francúzskej revolúcie ,,Sloboda, rovnosť, bratstvo“ dávalo človeku pocit voľnosti, no realita bola nepriaznivá, jednotlivec v novom type spoločnosti strácal istotu, prežíval spoločenskú osamelosť a zdalo sa, že protirečenia sú rozumom neriešiteľné

Filozofické východiská romantizmu:

1. iracionalizmus – filozofický smer, ktorý popiera rozumové logické poznávanie a uprednostňuje vieru a inštinkt,

2. idealizmus – filozofický smer, ktorý potláča materiálnu stránku (bytie) a zdôrazňuje duchovnú stránku (ducha, vedomie, myšlienku);  tvorcom tejto filozofie bol nemecký filozof Hegel,

3. sentimentalizmus – filozofický smer, ktorý sa pri poznávaní sveta sa opiera o city, citové zážitky, hlása súcit s biednymi a utláčanými, vyzdvihuje jednoduchého človeka.

Znaky literárneho romantizmu

–  romantizmus uvoľňuje kreativitu autora, jeho fantáziu a individuálny pohľad na svet;

– základným rozporom v romantizme bol rozpor medzi snom a skutočnosťou; sen znamenal spravodlivosť, slobodu, voľnosť; skutočnosťou boli utrpenie, neľudskosť, nespravodlivosť, smrť;

– romantický hrdina je v rozpore so skutočnosťou, je ovládaný silnými vášňami, túži po plnosti života a lásky, pociťuje však tragickú osamelosť a často podlieha pesimizmu; je samotár, tulák, väzeň, vyhnanec, zbojník...; na jednej strane stoja ideály človeka a na druhej strane spoločnosť, v ktorej sa ideály jedinca nemôžu uskutočniť;

–  svet hodnotí podľa vlastného poznania (subjektivizmus);

– je to silný výnimočný jedinec individuálne sa búri proti nespravodlivosti, bezpráviu (individualizmus); vzdoruje osudu, moci, tyranom; často sa uzatvára do seba;

– romantická postava je schopná silného, úprimného citu (sentimentalizmus), ktorý povýši nad logiku rozumu;

– na ceste za snom často vykoná nadľudské hrdinstvo; je schopná obetovať svoj život za slobodu a šťastie iného človeka alebo národa (titanizmus);

– postava často vytuší, čo sa stane (intuícia);

– autor sa stotožňuje so svojím literárnym hrdinom (autoštylizácia);

– postavy vytvárajú kontrast s inými postavami v diele, ale sú kontrastné aj sami osebe (harmónia kontrastov) postava je navonok škaredá, no vo vnútri je krásna;

– typickým znakom romantizmu je idealizácia – zovšeobecnenie výnimočných vlastností človeka, autor vytvára tzv. ideálny charakter, hrdinov podáva ako vzory odvahy, mravnej čistoty, ktorí zápasia proti spoločenskej nespravodlivosti;

– príznačný je druhový a žánrový synkretizmus – prelínanie druhov a žánrov, napr. vzniká veršovaný román; epika sa lyrizuje opismi prírody, psychiky človeka alebo úvahami (reflexiami);

– hlavným literárnym druhom je lyrika (obľúbené boli lyricko-epické útvary), rozvíja sa aj epika (balady, poviedky, novely, romány), píše sa aj dráma.

Prehľad autorov a diel európskej literatúry

Ruská literatúra

Alexander Sergejevič Puškin

–  veršovaný román Eugen Onegin,

–  historická povesť Kapitánova dcéra

Anglická literatúra

George Gordon Byron

– lyricko-epická skladba Childe Haroldova púť

– báseň Chillonský väzeň

Percy Bysshe Shelley

 –  veršovaná dráma Odpútaný Prometeus

Nemecká literatúra

Johann Wolfgang Goethe – predstaviteľ hnutia Búrka a vzdor;  prívrženci tohto hnutia sa búrili proti vtedajšej spoločnosti; postavili sa proti nadvláde rozumu a žiadali uplatnenie všetkého, čo je

v človeku prirodzené (vášeň, cit, láska, sloboda)

Utrpenie mladého Werthera – sentimentálny román s autobiografickými prvkami napísaný formou listov; témou je nenaplnená láska dvoch mladých ľudí a neschopnosť dosiahnutia individuálneho šťastia v spoločnosti, ktorá sa riadi zaužívanými konvenciami

– veršovaná dráma Faust

Friedrich Schiller – vo svojich dielach vyjadroval túžbu po národnej i osobnej slobode a boj proti

tyranii

– dráma Zbojníci, tragédia Úklady a láska, dráma Viliam Tell

Henrich Heine – najrevolučnejší nemecký básnik a prozaik

– satirická skladba Zimná rozprávka, zbierka básní Sliezski tkáči

Francúzska literatúra

Victor Hugo

– historický román Chrám Matky Božej v Paríži – romantický príbeh krásnej cigánky Esmeraldy a

obludného Quasimoda; príbeh dobra a zla, lásky a vášne, spravodlivosti a trápenia;

– romány Bedári, Robotníci mora, Deväťdesiattri

– lyrická zbierka Kontemplácie, epická zbierka Legenda vekov

– dráma  Cromwell, Ruy Blas

Poľská literatúra

Adam Mickiewicz

– báseň Óda na mladosť

– národný epos Pán Tadeáš

Maďarská literatúra

Sándor Petöfi

– epická skladba Apoštol

– veršovaná rozprávka Víťaz Janko

Česká literatúra

Josef Kajetán Tyl

– divadelná hra Fidlovačka; súčasťou hry je hymnická pieseň Kde domov můj,

– divadelná hra Strakonický dudák

Karel Hynek Mácha

 – lyricko-epická skladba Máj

Karel Jaromír Erben

– básnická zbierka Kytice; obsahuje balady Vodník, Polednice

Božena Němcová – próza Babička