Uhorské dejiny

[more...]

Arpádovci v Uhorsku.

Po smrti Štefana I. boli veľké spory o Uhorský trón., kt. sa urovnali za vlády Ondrej I. (pol. 11. stor.) - v tom čase prežívalo Slovensko rozkvet ako pohraničné vojvodstvo pod správou Bela, Ondrejovho brata, kt. z Nitri spravoval tretinu Uhorského kráľovstva, viedol samostatnú vnútornú a zahraničnú politiku, mal dobré vzťahy s Poľskom i s Byzantskou ríšou. Po smrti Ondreja nastúpil na trón. Po ňom nastúpil jeho syn Gejza, kt. získal od byzantského cisára diadém s dvojramenným krížom, kt. symbolizoval slovenskú časť Uhorska. Po smrti Gejzu (koniec 11.stor.) - sa stal kráľom jeho brat Ladislav - v štáte urobil rozsiahle vnútorné úpravy, pre územie Slovenska zriadil 2 biskupstvá, za jeho vlády zanikla samostatnosť slovenského pohraničného vojvodstva.
Jeho nástupca Koloman rozšíril hranice Uhorska až po Jadranské more, neskôr dočasne tieto oblasti Uhorsko stratilo, kt. opäť získal Belo III. (koniec 12.stor.) - zaviedol pravidelnú úradnú agendu týkajúcu sa kráľ.donácií a dôležitých rozhodnutí. Za vlády jeho mlad.syna Ondreja II. kráľovská moc upadala, bol závislý od bohatej šľachty, kt. si r. 1222 vynútila vydanie Zlatej buly – upravovala vzťahy medzi vrstvami šľachty a ich vzťah k panovníkovi, vrátane majetkových a vojenských otázok, podobnú listinu vydal aj pre cirkev. Tatársko-mongolský vpád – rozvrátili Kyjevskú Rus a r. 1240 dobyli Kyjev, uhorský kráľ Belo IV. prijal utekajúcich kočovných Kumánov, Tatári vtrhli do krajiny, po porážke uhorského vojska pri rieke Slanej v apríli 1241. Belo IV. ušiel do Dalmácie, Tatári plienili vyše roka krajinu (hladomor, ľudoprázdne). Belo IV. povolával osadníkov z cudziny, najmä Nemcov, udeľoval im osobitné privilégiá, tak vznikali slobodné kráľovské mestá, nemecká kolonizácia sa týkala najmä Slovenska. Po odchode Tatárov musel Belo IV. brániť krajinu aj proti útokom rakúskeho a českého panovníka Přemysla Otakara II. Ku koncu vlády sa zbavil cudzích nepriateľov a skonsolidoval krajinu. Posledný arpádovský kráľ Ondrej III. zomrel bez mužského potomka. Tak v roku 1301 vymiera rod Arpádovcov. Súperiaci veľmoži ponúkli trón českému kráľovi Václavovi II. Ktorý túto ponuku previedol na svojho syna, budúceho Václava III. ktorý vládol v Uhorsku ako Ladislav IV. Po smrti svojho 1305 otca sa vzdal trónu v prospech Ota Bavorského. Ďalším z uchádzačov o trón bol Karol Róbert z Anjou, ktorý pochádzal z Neapola a mal podporu pápeža a niektorých veľmožov. Jeho najväčším nepriateľom bol Matúš Čák Trenčiansky.

Uhorsko od nástupu Anjouovcov.

Počas súperenia uchádzačov o trón na začiatku 14. storočí vládlo v Uhorsku niekoľko bohatých veľmožov /oligarchov/. Západné a strednú časť Slovenska ovládal Matúš Čák Trenčiansky, takmer celé východné Slovensko podliehalo Omodejovcom. Keď sa  kráľovskej moci ujal Karol Róbert z Anjou rozhodol sa, že odbojných veľmožov musí poraziť.  Podarilo sa mu to v bitke pri Rozhanoviciach /1312/ kde porazil Omodejovcov. Matúš Čák Trenčiansky sa tam nedostavil a preto porážke unikol. Karol Róbert ho nedokázal poraziť a len postupne obsadzoval jednotlivé Čákove hrady. Moc posledného z veľkých uhorských oligarchov ukončila až jeho smrť v roku 1321.  Karol Róbert po upevnení svojej vlády začal zveľaďovať krajinu cestou reforiem, upravil menu a banské podnikania,  pre šľachtu a mestá zaviedol povinnosť poskytovania vojenských jednotiek /banderiálny  systém/ pokračoval v nemeckej kolonizácii, podporoval vznik banských miest, založil mincovňu v Kremnici – zlaté florény /kremnické dukáty/ razil od r. 1329. Slovensko za vlády Anjouovcov hralo významnú úlohu aj v medzinárodných vzťahoch. V roku  1327 sa v Trnava  stretol sa Karol Róbert s českým kráľom Jánom Luxemburským – uzavreli spolok proti Habsburgovcom. R. 1335 v Trenčíne sa uskutočnila porada zástupcov troch štátov, kt. otvorila cestu k stretnutiu kráľov Poľska, Česka a Uhorsko na Vyšehrade nad Dunajom – vďaka týmto rokovaniam zavládol v Európe mier.

Karolov nástupca Ľudovít Veľký /1342 – 1382/ potvrdil Zlatú bulu Ondreja II. A zrovnoprávnil zemanov z vyššou šľachtou. Mal silnú pozíciu a šľachtici si nedovolili proti nemu vystúpiť. Za jeho vlády dosiahlo uhorské kráľovstvo najväčší mocenský rozmach. V roku 1370 po vymretí poľskej kráľovskej rodiny sa mu podarilo vytvoriť uhorsko-poľskú úniu. Po jeho smrti sa stala kráľovnou jeho staršia dcéra Mária. Proti nej sa postavil jej vzdialený príbuzný z Neapola Karol Malý z Anjou, ktorý v roku 1385 vtrhol do Uhorska a dal sa korunovať za kráľa. V roku 1386 bol Karol Malý zavraždený ale jeho priaznivci zajali Máriu. V tejto situácii opäť vzrástla svojvôľa veľmožov na úkor panovníckej moci. Uhorsko začali ohrozovať Turci. V zložitej situácii sa ujal vlády Máriin manžel Žigmund Luxemburský /1378 – 1437/.

                                            Žigmund Luxemburský

Pri úsilí upevniť kráľovskú moc narazil Žigmund na odpor veľkej časti uhorskej šľachty, kt. ho po smrti Márie uväznila. Neskôr sa dostal do neúspešných bojov s Turkmi na juhu krajiny. Na vedenie častých vojen potreboval Žigmund veľa peňazí, opieral sa o mestá, upadal do dlžôb. Dal do zálohy 3 župy na Západnom Slovensku, 13 spišských miest, kt. zostali pod poľskou správou 360 rokov a vykúpila ich až Mária Terézia.

Roku 1411 sa Žigmund stal rímskym kráľom a po smrti brata Václava IV. /1419/ sa mal stať aj českým kráľom. V Čechách sa v tom čase šírilo husitské hnutie namierené proti vysokým cirkevných hodnostárom a majetku katolíckej cirkvi. Vypuklo ako ohlas na upálenie kazateľa a rektora pražskej univerzity Jána Husa /1415/.Husovi priaznivci  sa začalo ozbrojovať a vytvorili vojsko zložené z roľníkom a mestskej chudoby. Spájala ich vidina rovnosti všetkých ľudí, kt. sa mala naplniť zmenou existujúceho usporiadania spoločnosti. Postupne sa k nim pridala aj šľachta a mešťania. Najznámejšími vojenskými vodcami husistov boli Ján Žižka a Prokop Holý. Žigmund, kt. v Čechách odmietli uznať za kráľa, viedol s poverením pápeža proti husitom časté a neúspešné križiacke výpravy. Husiti podnikli od r. 1428 osem vojenských výprav do Uhorska – smerovali na Slovensko a drancovali jeho územie, ich pobyt sa na Slovensku skončil r. 1435. Onedlho Žigmunda uznali za českého kráľa.

                                        Habsburgovci, ale len na krátko

Po Žigmundovej smrti sa stal kráľom Uhorska a Čiech jeho zať Albrecht Habsburský /1437 – 1439/,  ktorý však predčasne zomrel. Uhorská šľachta dosadila na uhorský trón poľského kráľa Vladislava /1439 – 1444/.  Vdove po Albrechtovi Alžbete, sa po smrti manžela narodil syn Ladislav, nazývaný Pahrobok. Odmietla sa oženiť s Vladislavom a Uhorsko malo 2 kráľov. Alžbeta do Uhorska pozvala českého šľachtica Jána Jiskru z Brandýsa spolu zo žoldnierskym vojsko z bývalých husistov /bratríkov/. Zo Zvolenského zámku ovládal veľkú časť Slovenska. Kráľ Vladislav zahynul v boji s Turkami  pri Varne a v Uhorsku ostal jediný možný kandidát na trón maličký  Ladislav V. Počas jeho nezletilosti  malo Uhorsko riadiť 7 kapitánov, medzi kt. bol aj Jiskra a v Čechy zas spravoval Juraj z Poděbrad /Jiří z Poděbrad/. Avšak onedlho sa stal správcom – gubenátorom Uhorského kráľovstva najsilnejší šľachtic Ján Huňady. Medzi Jiskrom a Huňadym sa rozpútali boje, Jiskra zvíťazil v bitke pri Lučenci (1451). Onedlho na to sa ujal vlády Ladislav V. Pohrobok /1453 – 1458/. Po jeho smrti  uhorský snem zvolil za kráľa syna Jána Huňadyho Mateja Korvína / 1458-1490/.

  Matej Korvín

Začiatok jeho vlády nebol jednoduchý, veľa  hradov i miest na Slovensku bolo v rukách vojakov /bratríkov/,  ktorých Korvín postupne likvidoval. Vytvoril si vlastnú profesionálnu armádu skladajúcu sa z mnohých príslušníkov porazeného bratríckeho hnutia. Táto armáda čítala okolo 30 000 mužov vyzbrojených a vycvičených v modernom spôsobe vedenia boja. Vďaka nim mohol uskutočnil niekoľko ťažení proti Tureckej ríši, kde však dosiahol iba niekoľko drobných úspechov. Aby zabránil tureckej expanzii vybudoval na južných hraniciach Uhorska sieť opevnených miest a pevností. Potom zaútočil aj na svojho svokra Juraja z Poděbrad. Niekoľko krát bol porazený ale nakoniec sa mu podarilo pripojiť  Moravu a Sliezsko. Po tomto úspechu sa nechal  korunovať za českého kráľa.  Chcel ovládnuť aj uhorskú šľachtu, nemilosrdne trestal kritikov svojej výbojnej politiky, dal popraviť svojho strýka Michala Siládiho a uväzniť Jána Vitéza – arcibiskupa a kancelára prvej univerzity v Uhorsku Academie Istropolitany v Bratislave. Všetku moc sústredil vo svojich rukách na Budínskom hrade. Keď si podmanil východnú časť Rakúsko, preniesol kráľovské sídlo do Viedne. Po jeho smrti si uhorská šľachta zvolila za panovníka poľského princa Vladislava II. /1490 - 1516/ z roku Jagelovcov.

Jagelovci
Za jeho panovania /bol aj kráľom v Čechách/ vzrástla svojvôľa šľachty,  čo viedlo k veľkému povstaniu sedliakov pod vedením Juraja Dóžu (1514). Ján Zápoľský, mocný a bohatý uhorský veľmož, povstanie kruto potlačil a nové zákony zmenili poddaných na nevoľníkov. Ani nástupca Vladislava II., jeho syn Ľudovít II. /1491-1526/  nedokázal zabezpečiť v krajine poriadok a disciplínu. Na strednom Slovensku vypuklo banícke povstanie s centrom v B.Bystrici, ktoré bolo krvavo potlačené. Anarchia šľachty mala pre Uhorsko tragické následky, kráľ ich nedokázal prinútiť k aktívnej obrane proti Turkom. 29.8.1526 v bitke pri Moháči bola uhorská armáda porazená a panovník zahynul v boji /lepšie povedané na úteku.  Turkom sa otvorila cesta do Uhorska. Bitka pri Moháči uzatvára obdobie rozkvetu Uhorského kráľovstva a súčasne aj obdobie stredoveku u nás. Slovensko vstupuje do nového veku. Nastupuje Habsburgská monarchia začiatok Novoveku

Veľká Morava

[more...]

                                         Veľká Morava.

Po zániku Samovej ríše nevznikol na území Slovenska žiadny politický útvar. Keď franský panovník Karol Veľký porazil koncom 8. storočia Avarov, dochádza k vzniku nadkmeňového útvaru s centrom v Nitre. Prvé nitrianske knieža,  o ktorom máme písomné zmienky, je Pribina. Ten nechal v roku 828 postaviť kresťanský kostol, ktorý vysvätil salzburský arcibiskup Adalrám.

Aj na južnej Morave vzniklo  kniežatstvo. Jeho vládca Mojmír pripojil v roku 833 Nitrianske kniežatstvo k svojmu a vytvoril tak Veľkú Moravu.  Pribina musel ujsť a uchýlil sa k Ratbodovi, vládcovi Východofranskej marky. Východofranský panovník Ľudovít Nemec mu udelil okolo roku 846/7 ako léno Panóniu /územie dnešného maďarska s centrom pri Balatóne/.

Situácia na Veľkej Morave sa v polovici 9. storočia zhoršila. Vnútorné nepokoje viedli k tomu, že franský panovník dosadil v roku 846 na kniežací stolec Mojmírovho synovca Rastislava. Ten sa chcel vyvarovať nepokojom zo strany Nitrianskych veľmožov a preto Nitriansku udelil širokú samosprávu a do čela tohto územia dosadil svojho schopného synovca Svätopluka.

Keď sa stal Rastislav panovníkom Veľkej Moravy, snažil sa udržiavať dobré vzťahy s Východofranskou ríšou. V neskoršom období sa však snažil vymaniť z pod franskej závislosti a začal podporovať snahy niekoľkých franských veľmožov v boji proti svojmu panovníkovi. Okrem iného napadol aj Pribinu v Panónii a zabil ho. Panóniu sa mu však nepodarilo pripojiť, lebo tam nastúpil Pribinov syn Koceľ. Zlé vzťahy medzi Veľkou Moravou a Franskou ríšou nakoniec vyústili do vojnového konfliktu, v ktorom sa Rastislav Frankom ubránil. Aby Rastislav oslabil vplyv Frankov na Morave rozhodol sa, že bude získavať misionárov a kňazov z Byzantskej ríše. V roku 862 vyslal posolstvo k byzantskému panovníkovi Michalovi III. So žiadosťou o vierozvestov, ktorí by šírili kresťanstvo na Veľkej Morave.

Z Byzantskej ríše prišli v roku 863 dvaja bratia Konštantín a Metod. Založili učilište na výchovu kňazov, ktorých učili v hlaholike a v domácom jazyku. Keďže bratia nemali vyššie svätenie museli isť v roku 867 do Ríma, kde pred pápežom Hadriánom II. uhájili svoje učenie. Počas pobytu v Ríme  Konštantín vstúpil do kláštora, prijal meno Cyril a následne na to zomrel. Metod (bol vysvätený za biskupa/ a niekoľkí ďalší žiaci boli vysvätení za kňazov. Metod sa stal arcibiskupom pre oblasť Panónie a Moravu a vrátil sa na Veľkú Moravu.

Ľudovít Nemec podnikol v roku 869 novú vojenskú výpravu proti Morave. Rastislavovi sa podarilo ubrániť, ale jeho synovec Svätopluk sa s Frankmi pokúsil uzavrieť dohodu. Tento čin Rastislava pobúril a preto sa v roku 870 pokúsil odbojného synovca zajať. Svätopluk však strýčka prekukol, zajal a vydal Frankom. Tí ho súdili, oslepili a nechali vo väzení zomrieť. Svätopluka zajali tiež a Ľudovítov syn Karolman s armádou obsadil Veľkú Moravu. Obyvateľstvo bolo s franskou nadvládou nespokojné a preto pod vedením kňaza Slavomíra /člen mojmírovskej dynastie/ povstalo a Frankov vyhnalo. Karolman chcel Moravu dobyť za každú cenu, preto v roku 871 poslal novú armádu pod vedením samotného Svätopluka. Svätopluk sa tajne dohodol so Slavomírom a spoločne uštedrili Frankom zdrvujúcu porážku. Nakoniec bol Ľudovít Nemec prinútený uzavrieť so Svätoplukom v roku 874 mier. Svätopluk sa stal novým panovníkom Veľkej Moravy a začal viesť výbojnú politiku proti svojim susedom. Obsadil Malopoľsko /okolie Krakova/, časť Sedmohradska, Panóniu, Čechy a Lužice. Nový východofranský panovník Arnulf bol nespokojný so  vzrastajúcou mocou Svätopluka a preto na jeho krajinu zaútočil, ale aj tento útok Veľká Morava odrazila.

Úpadok Veľkej Moravy nastal krátko po Svätoplukovej smrti v roku 894 a mal viac príčin.

1. Vnútorné nepokoje: Svätoplukovi synovia nedokázali spolupracovať a navzájom medzi sebou bojovali o moc, /Mojmír II. Bojoval so svojím bratom Svätoplukom/.
2. Odstredivé snahy: jednotlivé územia, ktoré boli v predchádzajúcom období pripojené sa odtrhli /Česi, Poliaci/.
3. Vonkajší nepriatelia: Frankovia a starí Maďari neprestajne útočili na oslabenú ríšu a tá sa pod ich tlakom rozpadla.

Všetky tieto tri dôvody postupne oslabovali Veľkomoravskú ríšu, čo viedlo k jej zániku. Svätoplukov syn Mojmír II. bojoval proti svojmu bratovi Svätoplukovi čo viedlo k oslabeniu a vzápätí na to na nich zaútočili Frankovia. V období rokov 904-906 zahynul posledný panovník Veľkej Moravy Svätopluk II. V boji proti Maďarom a v roku 907 sa už Veľká Morava v kronikách  nespomína.

Konštantín a Metod.

Roku 863 prišli na Veľkú Moravu Konštantín a Metod.  Filozof Konštantín osobitne pre túto misiu vyvinul prvú slovanskú abecedu /hlaholiku/, a priniesol so sebou symbol byzantského dvojkríža. Zvolil si staroslovienčinu / starú cirkevnú slovančinu/, čiže kultivovanú macedónčinu z okolia Solúna, za jazyk, ktorý bude počas misie používať, a priniesol so sebou prvé preklady liturgických a biblických textov, ktoré už predtým pripravil s Metodom . Počas misie na Veľkej Morave potom solúnski bratia preložili do staroslovienčiny celú bibliu, ale aj liturgické texty. Konštantín napísal prvú slovanskú báseň Proglas a takisto preložili a upravili byzantské občianske zákony a vzniknutý Zakon sudnyj ljudem bol nielen občianskym zákonníkom Veľkej Moravy, ale aj prvým zákonníkom v slovanskom jazyku. Od začiatku svojho pobytu na Veľkej Morave museli čeliť kritike bavorských (čiže východofranských) kňazov, predstaviteľov západného (čiže nie byzantského) kresťanstva, ktorí sa obávali, že stratia v krajine vplyv. Roku 863 Konštantín založil tzv. Veľkomoravské učilište, v ktorom sa vychovávali budúci slovanskí kňazi a administratívni pracovníci, a ktoré sa stalo centrom slovanskej literatúry. Keďže obaja bratia pochádzali z Byzantskej ríše, no Veľká Morava spadal do cirkevnej sféry Ríma (pápeža), vybrali sa roku 867 so súhlasom veľkomoravských panovníka do Ríma, aby získali súhlas pápeža k používaniu staroslovienčiny ako liturgického jazyka. Cestou do Ríma sa v lete zastavili v Panónii u kniežaťa Koceľa Pribinovho syna, a krátku dobu tam vyučovali. Roku 867 celú ich veľkomoravskú misiu schválil pápež. V marci 868 pápež napokon povolil aj slovanský liturgický jazyk (staroslovienčinu) ako štvrtý jazyk západnej cirkvi popri latinčine, gréčtine a hebrejčine. Vo februári 869 Konštantín v Ríme zomrel. Roku 869  poslali Metoda z Ríma s listom určeným slovanským kniežatám Rastislav (približne dnešná Morava), Svätopluk (približne dnešné Slovensko) a Koceľovi (približne dnešné juhozápadné Maďarsko). List obsahoval poverenie Metodovi, aby vyučoval a prekladal vo Veľkomoravskom učilišti. Keďže však bavorskí kňazi nechceli súhlasiť so schválením aktivít solúnskych bratov, vymenoval pápež trocha neskôr (začiatkom roka 870) na popud Koceľa Metoda za arcibiskupa Panónie a Veľkej Moravy, čím Veľkú Moravu vyňal spod cirkevnej sféry Bavorska. Na Veľkej Morave takto vzniklo prvé slovanské arcibiskupstvo a Metod bol jeho prvým biskupom. Po roku 874 často Metoda u Svätopluka a pápeža ohovárali vodcovia latinského kléru pôsobiaceho vo Veľkej Morave - Ján Benátsky (zároveň Svätoplukov poradca) a Wiching. Vyvolali tak početné spory. Jediné známe biskupstvo arcibiskupa Metoda vzniklo v Nitre. Jeho biskupom sa stal Wiching, ku ktorého vymenovaniu Svätopluka prehovorili predstavitelia latinského kléru na Veľkej Morave. Roku 880 sa Metod vybral do Ríma, aby sa očistil od uvedených ohováračiek. Pápežské skúšky bezchybne zvládol a Wiching, ktorý ho sprevádzal, bol vysvätený za biskupa. Okrem toho pápež poslal Svätoplukovi list v ktorom:

• Veľkú Moravu vyhlásil za léno Svätej stolice, čo znamenalo, že postavil Veľkú Moravu naroveň Východofranskej ríši
• potvrdil Metodove úlohy a funkcie
• prikázal, aby sa do Ríma poslal ďalší kňaz, aby ho mohol urobiť biskupom iného regiónu Veľkej Moravy než je Nitra tak, aby Metod a títo dvaja biskupi potom zas mohli vysvätiť ďalších biskupov (podľa väčšiny prameňov však táto požiadavka listu nebola splnená)
• prikázal, aby bol vyhnaný z Veľkej Moravy všetok klérus, ktorý sa Metodovi postaví na odpor
• schválil používanie slovanského písma (hlaholiky) a prikázal, aby sa bohoslužby (liturgie) konali v slovanskom jazyku (okrem evenjelia, ktoré sa malo najprv čiťať po latinsky a až potom po slovansky)
• prikázal, aby sa bohoslužby pre Svätopluka a jeho družinu konali v latinčine, pretože Svätopluk osobne uprednostňoval latinčinu

Naspäť na Veľkej Morave Metod zosadil Wichinga ako nitrianskeho biskupa, pretože sa dozvedel, že Wiching Svätoplukovi napísal falšovaný „pápežský“ list, podľa ktorého sa má Metod vyhnať z Veľkej Moravy. Wichinga za to poverili cirkevnou misiou vo Vislansku, ktoré bolo tesne predtým pripojené k Veľkej Morave. Roku 885 Metod na smrteľnej posteli určil Gorazda pochádzajúceho z dnešného Slovenska za svojho nástupcu vo Veľkomoravskom učilišti. 6. apríla 885 Metod zomrel na Veľkej Morave.Po Metodovej smrti pápež vymenoval Wichinga za nitrianskeho biskupa, ako aj za „cirkevného správcu“ Veľkej Moravy - nie však za arcibiskupa. Pretože Wiching krátko pred Metodovou smrťou Metoda ohováral v Ríme, poslal pápež v zime roku 885-886 do Veľkej Moravy list v ktorom spätne odsúdil Metodovu činnosť, Metoda exkomunikoval a dokonca zakázal používanie slovanského jazyka pre bohoslužby (liturgie), s výnimkou účelov kázaní a výkladu biblie. Začiatkom roku 886 dorazili na Veľkú Moravu pápežskí vyslanci, zakázali Gorazdovi vyučovať, dali zatvoriť veľkomoravské učilište a Wiching začal likvidovať prívržencov Metoda a Gorazda. 200 osôb /študentov, kňazov a diakonov, najmä Gorazd, Kliment, Naum, Sáva a Angelár/, ktorí odmietli prestúpiť na latinskú (čiže západnú) liturgiu, boli uvrhnutí do väzenia a potom ich uprostred zimy vyhnali z Veľkej Moravy. Títo vyhnanci z Veľkej Moravy a ich pokračovatelia potom vykonali cirkevno-jazykové misie prakticky po celej východnej Európe a vytvorili dnešnú cyriliku, ktorá nahradila hlaholiku. Na Veľkej Morave sa znova presadila latinská liturgia a východofranskí kňazi.

Slovania

[more...]

                                             Slovania

Slovania pôvodne sídlili medzi riekami Odra, Visla a Dneper. V priebehu 4. storočia začali jednotlivé kmene obsadzovať susedné územia a postupne prenikali stále ďalej do západnej a južnej Európy. Slovanov delíme do troch základných skupín.

1. Západní Slovania: Lužickí Srbi, Česi, Poliaci a Slováci.
2. Južní Slovania: Chorváti, Srbi, Slovinci, Černohorci a Bulhari.
3. Východní Slovania: Ukrajinci, Bielorusi a Rusi.

Pôvodné slovanské kmene, ktoré obsadili veľkú časť strednej, južnej a východnej Európy nevytvorili spoločný štát. Žili v kmeňovom zriadení a až neskôr vznikli prvé kmeňové zväzy, z ktorých sa vyvinuli štáty.

Bulharská ríša.    

Koncom 7. storočia dochádza na Balkánskom polostrove k spojeniu miestnych Slovanov a kočovných turkotatárskych Bulharov. Vznikol spoločný štát, ktorý sa stal významnou silou na Balkáne. Bulharský chán Krum /803-814/ porazil Avarov a zabral veľkú časť ich územia. Jeho potomkovia Omurtag /814-831/ a Persian /836 – 852/ ríšu rozšírili. Chán Boris /852 – 889/ prijal kresťanstvo a dal sa pokrstiť na Michala. Za Simeona /893 – 927/ sa podarilo Bulharom ovládnuť takmer celý Balkán a sám Simeon sa vyhlásil za cára Bulharov. Vzrastajúca moc Bulharov sa nepáčila Byzantíncom, ktorí začali po smrti Simeona krajinu napádať. V roku 1018 sa podarilo byzantskému cisárovi Basileovi II. Bulharobijcovi Bulharov poraziť a ich územie pripojil k svojej ríši.

Novgorodské kniežatstvo.

Bolo založené skupinkou Variagov, ktorí sa v roku 830 zmocnili Novgorodu. Na ich čele stál Rurik. Novgorodské knieža Oleg v roku 882 ovládol Kyje a preniesol tam aj ťažisko svojej moci a vytvoril Kyjevskú Rus.

Kyjevská Rus.

Skupiny Normanov /Variagov/ prenikali po ruských riekach až k Čiernemu moru. Jedna skupina obsadila okolo roku 850 významné obchodné stredisko Kyjev. Normani vytvorili vlastné kniežatstvo, ku ktorému postupne pripojili okolité slovanské kmene.  Variagovia postupne splynuli so Slovanmi, ale Kyjevská Rus existovala ďalej. Knieža Vladimír prijal v roku 988 kresťanstvo z Byzanskej ríše. Knieža Jaroslav Múdry /1019 – 1054/ tiež podporoval kresťanov, rozšíril územia a vďaka dobrej sobášnej politike získal podporu mnohých európskych krajín. Vydal zbierku obyčajového práva /Ruská pravda/. V priebehu 12. storočia však ústredná moc panovníkov neustále slabla. V roku 1240 nakoniec štát zanikol v dôsledku mongolských nájazdov.

Moskovské veľkokniežatstvo.

Rusko bolo zaostalejšou časťou Európy, a to vďaka nadvláde mongolských kmeňov. Moskovské knieža Ivan I. Kalita /1325 – 1340/ získal pod kontrolu veľkokniežací stolec a právo vyberať dane pre Mongolov. V priebehu 14. storočia začali Moskovčania bojovať za svoju samostatnosť a nakoniec v bitke na Kulikovom poli /1380/ pod vedením Dimetrija Donského Mongolov porazili. Ivan III. /1462 – 1505/ nakoniec dokončil zjednotenie najvýznamnejších kniežatstiev a odmietol platiť Zlatej horde /štát Mongolov/ dane. Ivan IV. Hrozný /1533 – 1548/ sa dal korunovať za cára /cisára/, viedol úspešnú politiku doma aj v zahraničí. Vďaka nemu sa stáva Rusko silným a centralizovaným štátom.

Poľsko

V priebehu 9. storočia sa začali zjednocovať poľské kmene /Vislania, Pomorania, Slezania, Kujavania, Mazovania a Vislania/ pod vedením Poľanov. Prvým poľským panovníkom bol knieža Mešek I. /962 – 992/ z rodu Piastovcov. Boleslav Chrabrý /992 – 1025/ mal dobrú vnútornú politiku /štátna správa, štátne úrady a podobne/. Viedol veľmi výbojnú politiku a ovládol územie Slovenska, časť Čiech a Kyjevskú Rus. Nakoniec po podpise Budišínskeho mieru sa vzdal územia Čiech a Slovenska /severné Uhorsko/. Nakoniec sa však Boleslavovi podarilo získať kráľovskú korunu /asi okolo roku 1024/25/ a ustanovil za svoje sídelné mesto Krakov. Po jeho smrti však došlo v Poľsku k vážnym nepokojom a k strate časti územia /napríklad Sliezsko v prospech Čiech/. Nakoniec sa však Kazimírovi Veľkému podarilo Poľsko opäť zjednotiť a vytvoriť silný a centralizovaný štát.

                                        Slovensko v praveku.

Stredný paleolit /250 000 – 40 000/  výliatok lebkovňe neandertálca v Gánovciach a kosti

neandertálca zo Šale. Používanie jednoduchých nástrojov

/pästný klin a podobne/, viera v posmrtný život.

Mladý paleolit /40 000 – 8200/ vyskytuje sa už homo sapiens sapiens, prisvojovacie

hospodárstvo, prvé umelecké pamiatky /Moravianska venuša/

Mezolit /8200 – 6000/5000/ koniec doby ľadovej, nové nástroje a zbrane.

Neolit /6000/5000 – 3200/ začína obdobie prisvojovacieho hospodárstva, keramika, trvalé

osídlenie, monogamné rodiny, matriarchálna spoločnosť.

Eneolit /3200 – 1900/ nové nástroje, vyššia produkcia, patriarchálna rodina,

Staršia doba bronzová /1900 – 1500/  využívajú sa ťažné zvieratá, deľba práce, vznik skupín

bojovníkov, veľké sídliská.

Stredná doba bronzová /1500 – 1250/ mohylová kultúra /pochovávanie do mohýl/

Mladšia a neskorá doba bronzová /1250 – 700/ vznik hradísk, lužická kultúra, chov zvierat,

odlievanie nástrojov, diferencovaná spoločnosť.

Staršia doba železná /halštatská/ /700 – 400/ používanie železa, lužická kultúra, sociálna

diferenciácia, centrálne osady.

Mladšia doba železná /laténska/ /400 – 0/  na našom území Kelti, opevnené oppidá, razenie

mincí /Biateci, Nonusi... / príchod Germánov, a na

východe Slovenska Dákov.

                                       Slovensko v dobe rímskej.

Po zániku Marobudovho kráľovstva v Čecách  vzniká na Slovensku Vanniovo kráľovstvo závislé na Rimanoch. Rimania na území dnešného Maďarska vytvorili provinciu Panóniu, ktorej severnú hranicu tvorila rieka Dunaj. V priebehu Markomanských vojen /168 – 180/ prenikli Rimania pod vedením cisára Marca Aurelia aj na naše územie. V roku 855 vytesali Rimania pod vedením Valeria Maximiana nápis na Trenčianskej skale /Laugaricio/. Marcus Aurelius chcel urobiť z územia Slovenska rímsku provinciu, no po jeho smrti v roku 180 sa tento plán neuskutočnil. Rimania sa dostali na naše územie ešte okolo roku 375, ale po smrti cisára Valentiniana už sem nikdy neprišli. V tomto období žili na našom území germánske kmene Kvádov.

                                           Slovania na Slovensku.

Koncom 4. storočia prichádzajú na naše územie prvé skupiny Slovanov. Slovensko bolo osídlované postupne a z rôznych smerov. V priebehu 6. storočia prišli do Podunajskej nížiny kočovné kmene Avarov. Avari si podmanili slovanské osídlenie a podnikali nájazdy ďalej smerom na západ. Postupne došlo k symbióze medzi Slovanmi a Avarmi, čoho dôkazom sú aj hroby s kombinovanou avarsko-slovanskou výbavou. Po prvých avarských neúspechoch došlo v priebehu 7. storočia  k vzburám slovanského obyvateľstva. Pod vedením franského kupca Sama povstali a Avarov nakoniec porazili. Okolo roku 623/624 vzniká Samova ríša. Samova ríša bola voľný kmeňový zväz a nevytvorila pevný centralizovaný štát. Samo sa dostal v rokoch 631/32 do vojenského konfliktu s franským kráľom Dagobertom no nakoniec sa mu ubránil v bitke o hradisko Vogastisburg. Samo potom na Frankov zaútočil za podpory ostatných slovanských kmeňov. Samova ríša existovala približne do roku 658, kedy Samo zomiera. Ríša sa rozpadla.

Románsky sloh

[more...]

Románsky sloh

Románsky sloh je umelecký sloh, ktorý sa v stredoveku /11. – 13. storočí/ rozšíril v staviteľstve a výtvarnom umení. Jeho pôsobnosť bola hlavne v západnej, južnej a strednej Európe. Na východe sa presadil skôr byzantský sloh.

Názov tohto umeleckého slohu je odvodený od slova Rím – Roma. Dôvodom bola inšpirácia stavbami už v tom čase zaniknutého rímskeho impéria. Vzhľadom na to, tento architektonický sloh vznikol v Taliansku a odtiaľ sa šíril ďalej do Európy. Najviac sa o rozšírenie zaslúžila cirkev.

Rozvoj románskej architektúry a umenia je úzko spojený s ukončením christianizácie /pokresťančovania/ Európy. Medzi najčastejšie cirkevné stavby patrili rotundy a baziliky. Obidva tieto typy stavieb vychádzali z antických vzorov.

Bazilika /kráľovské stĺporadie/ – v antickom Ríme sa táto budova používala ako trh, alebo na súdne účely. Kresťania ju začali používať ako kostol. Táto stavba má tvar obdĺžnika s vysokým stropom, ktorý môže byť rozčlenený do niekoľkých častí /lodí/ pomocou stĺporadia. Vo väčšine prípadov oproti vchodu bola umiestnená apsida. Okná boli umiestnené v hornej časti budovy kúsok pod samotnou strechou. Súčasťou stavby bývala aj veža.

Apsida /z gréckeho apsis – oblúk/ je polkruhovitý, polovičnou kupolou zaklenutý priestor alebo výklenok.

Rotunda /kruhový/ - je to typ stavby kde centrálna /hlavná/ budova má kruhovitý tvar. Rotundy sa používali už v staroveku. Rimania ich používali ako hrobky. Kresťania ich začali stavať na miestach, ktoré im pripomínali významné udalosti zo života svätých. Mnohé rotundy majú k hlavnej časti budovy pripojenú apsidu, prípadne aj vežu.

Typické znaky románskeho slohu:

1.  klasický oblúk

 2. okná sú menšie, prípadne zložené

 3. budovy sú masívne a pomerne nízke

Gotický sloh

[more...]

Gotický sloh

Za gotickú architektúru označujeme európsku architektúru vrcholného a neskorého stredoveku. Samotná gotika vznikla v polovici 12. storočia v strednom Francúzsku v oblasti Ile-de-France a odtiaľ sa postupne rozšírila do ostatných krajín západnej, južnej a strednej Európy. V niektorých oblastiach kontinentu ostal až do 16. storočia.

Názov gotika bol zavedený až po ukončení tohto slohu talianskymi humanistami. Bolo odvodené od kmeňa Gótov, ktorí boli považovaní za barbarov, a preto aj tento sloh bol podľa renesančných architektov barbarský a odporoval dobrému vkusu.

Najviac sa gotický sloh prejavil vo výstavbe obrovských katedrál, ktoré svojou monumentálnosťou predbehli všetko, čo kresťania dovtedy v Európe vybudovali. Toto obdobie sa preto nesie pod heslom: „v tieni katedrál“.

Typické znaky gotického slohu:

1. Vertikalizmus – samotná stavba,  ale aj jej jednotlivé časti majú budiť optický dojem čo najväčšieho priblíženia k bohu. Preto sú gotické stavby štíhle a vysoké.
2. Lomený oblúk – jeden z najzákladnejších znakov slohu. Prechádzal postupným vývojom od širokého až k vysokému a ostro zalomenému. Tento oblúk sa používal v oknách, portáloch a všetkých zdobených častiach stavby.
3. Vnútorný oporný systém – skladal sa z klenbových rebier zvedených do pilierov a podpier. Vďaka tomu sa váha stropu preniesla do úzkych pilierov, čo umožnilo odľahčenie stien. Steny tak stratili nosnú funkciu a mohli byť bohato zdobené oknami a samotná stavba bola výrazne vyššia ako v predchádzajúcom období.
4. Vonkajší oporný systém – používaný hlavne v prípade veľkých gotických katedrál. Jeho úlohou bolo odľahčovať steny a piliere a zachytávať tlak klenby. Skladal sa z oporných oblúkov a oporných pilierov.
5. Zdobenie – najčastejšie to boli fiály /drobné vežičky/, zdobili hlavne strechy. Chrliče /fantastické hlavy s otvorenými ústami, cez ktoré stekala voda zo strechy/. Rozety /kruhové zdobené okná/. Vitráže /gotické okná, boli vyplnené farebným sklom/.

Cirkev a križiacke výpravy

[more...]

Cirkev a križiacke výpravy

Pôvodne bolo kresťanstvo vnímané len ako sekta v rámci judaizmu. Neskôr, keď nové náboženstvo získalo viac členov, tak sa oddelilo a vytvorilo si vlastnú štruktúru a pravidlá vyznávania viery. Veľmi dôležitým medzníkom v tomto vývoji bol Milánsky edikt vydaný cisárom Konštantínom v roku 313. Na základe tohto dokumentu mohli kresťania slobodne vyznávať svoju vieru. Tým bolo definitívne ukončené dovtedajšie prenasledovanie.

Napriek zrovnoprávneniu dochádzalo v rámci kresťanstva k vnútorným sporom. Jednotlivé skupiny sa nevedeli dohodnúť na spôsoboch vyznania viery a na základných dogmách. Celý tento problém bol vyriešený Nicejským koncilom v roku 325. Výsledkom koncilu bolo zjednotenie kresťanstva a sformovanie kresťanského vyznania viery.

V roku 380 vyhlásil cisár Gratianus kresťanstvo za jediné štátnom uznané náboženstvo. Situácia sa okamžite otočila. Z prenasledovaného náboženstva sa stali prenasledovatelia. Všetky ostatné cirkvi boli zakázané. Boli to stretnutia členov cirkvi so svojimi predstaviteľmi.

Najvýznamnejší biskupi sídlili v Alexandrii, Anitochii, Jeruzaleme, Ríme a Konštantínopole. Postupne však moc rímskeho biskupa vzrastala a on sa stal v 5. storočí biskupom všetkých kresťanov – pápežom.  O túto pozíciu sa asi najviac zaslúžil pápež Lev I.

Pápež nevládol len nad cirkvou, ale postupne si v stredom Taliansku vytvoril vlastné územia, ktoré dostalo názov Pápežský štát. Medzi ďalších významných pápežov patri Gregor I. Veľký, ktorý významne posilnil pápežskú moc a územie, ktoré kontroloval. Dokázal sa dohodnúť s patriarchami východnej časti cirkvi, a tým pádom získal voľnú ruku nad západnými územiami. Prostredníctvom misionárov sa mu podarilo dostať pod kontrolu oblasti, ktoré sa začali prikláňať k učeniu Ariáncov.

Ďalší pápeži začali úzko spolupracovať s Franskou ríšou. To prinieslo obojstranný prospech.

Ďalšie obdobie priniesli postupné vyvrcholenie sporu medzi predstaviteľmi východného a západného kresťanstva. V roku 1054 sa cirkev rozdelila na východnú a západnú. Túto udalosť nazývame Veľká schizma.

Boj o investitúru bol sporom medzi pápežom a svetskými panovníkmi. Pápež Gregor VII. nechcel ,aby boli cirkevní hodnostári dosadzovaní svetskými vládcami. Cisár Henrich IV. to nerešpektoval, čo vyvolalo dlhoročný spor medzi pápežom a cisárom. Všetko bolo vyriešené až v roku 1122 wormským konkordátom ,ktorý uzavreli pápež Kalixt II. a Henrich V. Na základe tejto dohody bol hodnostár volený cirkvou, ale za prítomnosti panovníka.

Pápež Bonifác VIII. v roku 1302 verejne proklamoval nadradenie duchovnej moci nad svetskou. S týmto sa odmietol zmieriť francúzsky panovník Filip IV. Pekný, ktorý ho zajal a po jeho smrti podporil voľbu svojho spojenca Klementa V. Aby si poistil jeho vernosť, donútil ho presťahovať sa do Avignonu, čím sa začalo avignongské zajatie pápežov, ktoré trvalo až do roku 1378.

Toto zajatie pápeža prerástlo do takzvanej pápežskej schizmy. Talianski kardináli boli nespokojní s pápežom, ktorého kontrolovali francúzski panovníci,preto si zvolili vlastného pápeža. Toto dvojvládie bolo z dlhodobého hľadiska neudržateľné, preto bol zvolaný koncil do Pise v roku 1409. Na ňom bol zvolený ďalší pápež, ale predchádzajúci dvaja odmietli odstúpiť. Táto situácia bola ukončená až na koncile v Kostnici /1417-1431/, kde sa predchádzajúci pápeži vzdali moci a bol zvolený nový pápež Martin V.

V dôsledku vzrastu moci moslimov sa Jeruzalem dostal do ich rúk. To predstavovalo pre kresťanstvo obrovský problém. Nie len v tom, že toto mesto bolo najposvätnejším miestom kresťanov, ale jeho návšteva patrila k vrcholom duchovného života. V dôsledku úpadku Byzantskej ríše bolo všetkým jasné, že na východe neexistuje kresťanská sila, ktorá by dokázala sväté mesto oslobodiť. Preto pápež Urban II. vyhlásil na koncile v Clermonte v roku 1095 križiacku výpravu na dobytie posvätnej zeme.

Výzva sa stretla s obrovskou odozvou a mnohí ľudia sa na križiacku výpravu prihlásili.

1. Prvá križiacka výprava /1096-1099/: križiaci dobyli Svätú zem a založili tam niekoľko kresťanských štátov.
2. Druhá výprava organizovaná francúzskym kráľom a cisárom Svätej ríše dopadla neúspešne.
3. Tretia výprava /1189–1192/: uskutočnila sa v reakcii na dobytie Jeruzalemu moslimami pod vedením Saladina. Zúčastnil sa na nej anglický kráľ Richard I. Levie srdce, francúzsky kráľ Filip II. August a cisár Svätej ríše rímskej Fridrich I. Barbarosa. Výprava skončila dohodou medzi Saladinom a Richardom. Križiaci Jeruzalem nedobyli, ale mohli ho navštevovať ako pútnici.
4. Počas štvrtej výpravy križiaci v službách Benátok dobyli niekoľko kresťanských miest na Jadrane a nakoniec dobyli Konštantínopol a založili Latinské cisárstvo.
5. Piatu výpravu zorganizoval cisár Fridrich II. Vylodil sa v Palestíne a podarilo sa mu za pomoci dohody získať pod kontrolu Jeruzalem.
6. Šiesta výprava išla pod vedením francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. do Egypta. Skončila fiaskom.
7. Siedma výprava pod vedením Ľudovíta IX. zaútočila na Tunis. Kráľ na výprave zahynul a križiaci sa vrátili domov.

Kresťania vynaložili obrovské úsilie, aby Svätú zem dobyli a udržali. Táto ich snaha však nebola korunovaná úspechom. Väčšina bojovníkov sa vždy po skončení výpravy vrátila domov a kresťania nikdy nemali dosť ľudí na udržanie dobytých území. Preto sa museli utiahnuť do pevných hradov,  ktoré jediné dokázali odolávať moslimskej väčšine. Navyše sa snažili žiť zo svojimi moslimskými poddanými v miery a násilne ich nenútili prestúpiť na kresťanstvo. Ďalšou dôležitou udalosťou bolo prijímanie východných vedomostí. Mnohí kresťania si začali osvojovať arabskú kultúru a prostredníctvom pútnikov sa jej poznatky dostávali do Európy.

Na ochranu Svätej zeme sa vytvorilo aj niekoľko špeciálnych rytierskych rádov /templári, johaniti a nemeckí rytieri/.

Západná Európa od roku 843 do roku 1453

[more...]

Západná Európa od roku 843 do roku 1453

V roku 843 bola uzatvorená zmluva vo Verdune. Tento dokument rozdelil Franskú ríšu na tri časti. Západnú /Západofranskú ríšu/ získal Karol Holý, východnú /Východofranskú ríšu/ získal Ľudovít Nemec a strednú časť, severné Taliansko a cisársky titul získal Lothar. Po Lohtarovej smrti si stred rozdelili medzi seba panovníci zvyšných dvoch častí. Z týchto krajín neskôr vznikne Francúzsko a Svätá ríša rímska.

Francúzsko

843 – Verdunská zmluva /rozdelenie Franskej ríše na tri časti/

987 – začiatok vlády Kapetovcov vo Francúzsku  /Hugo Kapet/

1066 – Viliam Dobyvateľ dobyl Anglicko

1180 až 1223 – vláda Filipa II. Augusta

1328 – vymretie Kapetovcov a nástup rodu Valois

1337 až 1453 – Storočná vojna

Karolovci to nemali v Západofranskej ríši ľahké. Moc vysokej šľachty neustále rástla a kráľovská moc upadala. V roku 877 šľachtici vymohli dedičnosť svojich lén, čo ešte viac posilnilo ich pozíciu.

Ďalším problémom boli nájazdy Normanov /Vikingov/ na západné pobrežie krajiny v priebehu 9. storočia. Vikingovia boli síce porazení, ale v roku 911 kráľ Karol III. /Hlupáčik/ udelil územie dnešnej Normandie ako lénne panstvo vikingskému náčelníkovi Rollovi.

Oslabená moc panovníka a vikingské nájazdy viedli k tomu, že niektoré okrajové územia sa od ríše odtrhli /Lotrinsko, Burgundsko, Provensálsko.../. Nakoniec boli Karolovci /Ľudovít V./ zosadení a novým panovníkom sa stal parížsky gróf Hugo Kapet v roku 987.

Pozícia Kapetovcov nebola ľahká, ovládali len dedičné územie okolo Paríža a ostatní šľachtici si vo svojich lénach robili, čo chceli. Postupne sa im však darilo jednotlivé dŕžavy získavať pod svoju kontrolu a v tomto procese im najviac pomáhala cirkev a slobodné mestá, ktoré tvorili protiváhu šľachte.

V priebehu 11. storočia sa situácia francúzskych kráľov výrazne zhoršila. Ich lénnik Viliam Dobyvateľ v roku 1066 dobyl Anglicko a vyhlásil sa za jeho kráľa. Začína dlhotrvajúci spor medzi anglickým a francúzskym panovníkom. Situácia sa ešte viac vyostrila, keď v Anglicku nastúpil na trón Henrich II. z rodu Plantengenetovcov, potomok Viliama Dobyvateľa. Vďaka svojim príbuzným ovládol rozsiahle územia vo Francúzsku, a po tom ako si zobral Eleonóru Akvitánsku /pôvodne manželka francúzskeho kráľa Ľudovíta VII./, stal sa silnejším ako francúzsky kráľ. K zmene došlo až po nástupe Filipa II. Augusta 1165 – 1223. Najskôr obmedzil moc Henricha II. a po jeho smrti obral jeho synov /Richarda Levie srdce a Jána Bezzemka/ o väčšinu území vo Francúzsku, ktoré pripojil k svojej osobnej držbe. Na sklonku jeho vlády vytvoril z Francúzska silný a centralizovaný štát. Jeho nástupcovia pokračovali v tejto politike a snažili sa zapojiť významných šľachticov krajiny do kráľovských služieb /vzniká úradnícka šľachta/. Byrokratický aparát bol ďalšou dôležitou časťou posilnenia panovníckej moci nad krajinou. Vďaka nemu bol kráľ schopný spravovať všetky časti štátu a efektívne vyberať dane a vojsko. Navyše sa podarilo pripojiť ďalšie územia. V medzinárodnej politike sa veľmi presadil Ľudovít IX. Svätý, ktorý dokonca pôsobil ako arbiter v niektorých medzinárodných sporoch.

Za vlády Filipa IV. Pekného nastal vrchol kráľovskej moci. Tento panovník získal obrovské zdroje financií vďaka likvidácii židovskej komunity a vydieraniu talianskych kupcov vo Francúzsku. Ovládol pápežský stolec, kde dosadil svojho kandidáta Klimenta V. a donútil ho presídliť do Avignonu pod francúzsku kontrolu /Avignonské zajatie pápežov/. V roku 1307 zlikvidoval za pomoci pápeža rád Templárov, ktorým dlžil obrovské sumy peňazí. Anglického kráľa Eduarda I., s ktorým viedol vojnu, neutralizoval tým, že svoju dcéru Izabelu vydal za jeho syna. Pripojil bohaté Flandersko /spracovanie vlny/. Po jeho smrti postupne nastúpili jeho synovia Ľudovít X. ,Filip V. a Karol IV. a všetci zomreli bez mužských potomkov. Tým v roku 1328 vymiera rod Kapetovcov a na trón nastúpi ich vedľajšia vetva Valois /Filip VI./. S touto situáciou sa nehodlal zmieriť nový anglický kráľ Eduard III., ktorý mal po svojej matke Izabele /francúzskej princeznej/ nárok na trón. Francúzski právnici uplatnili Sálsky zákon, na základe ktorého sa nemohla koruna dediť po praslici a odmietli ho. Okrem toho veľmi dôležitým faktorom bolo aj Flandersko, ktoré bolo pre anglických chovateľov oviec strategickým partnerom.

Storočná vojna 1337 – 1453

Vojna začala ako dynastický spor medzi Eduardom III. a Filipom VI. o francúzsky trón a snahy o ovládnutie Flanderska Anglickom a Gaskonska /posledné anglické územie vo Francúzsku/ Francúzskom. Napriek tomu, že Filip mal prevahu sa podarilo Eduardovi v roku 1346 pri Crécy /Kreščaku/ zvíťaziť a ovládnuť rozsiahle časti krajiny. Neskôr sa však vojenské šťastie otočilo a Francúzi postupne získali späť väčšinu územia. Znepriatelené strany podpísali v roku 1374 prímerie. V roku 1414 sa vojna opäť obnovila a vďaka bitke pri Azincourte Henrich V. opäť ovládol obrovské územia a vyhlásil sa za francúzskeho regenta. Na stranu dobyvateľov sa postavili aj Burgunďania a následník trónu Karol z Valois sa neodvážil dať korunovať. Posledným veľkým mestom, ktoré ešte odolával bol Orléans. V roku 1429 sa objavila Jana z Arcu, ktorá presvedčila následníka, aby jej dal armádu a Orleáns zachránila. Od toho momentu sa francúzske obyvateľstvo začalo stavať na odpor a postupne Angličanov vyháňali. Johanka bola síce zajatá, a potom v roku 1431 aj upálená /bosorka/, ale Francúzov to už nedokázalo zastaviť. Vojna nakoniec skončila v roku 1453 podpísaním mieru medzi Francúzskom a Anglickom. Angličania stratili všetky územia na kontinente s výnimkou mesta Calais.

Po skončení vojny sa Francúzsko začalo opäť obnovovať a kráľovská moc bola absolutistická.

Anglicko

43 n. l. - Británia dobytá Rimanmi

5. storočie – Rimania z Británie odchádzajú

5. storočie – prichádzajú do Británie germánske kmene Anglov, Jutov a Sasov

7. storočie – v Anglicku vzniklo sedem germánskych kráľovstiev

793 - útok Vikingov na kláštor v Lindisfarne

1066 – bitka pri Hastingse a Viliam Dobyvateľ sa stáva Anglickým kráľom

1154 – nástup Henricha II. z rodu Plantagenetovcov

1215 - Veľká listina slobôd /Magna Charta Libertatum/

1337 až 1453 Storočná vojna

1455 až 1485 Vojna dvoch ruží

1485 – nástup Tudorovcov

Anglicko je jednou z častí Britských ostrovov /Veľká Británia, Írsko, Man a iné/. Samotný ostrov Veľká Británia sa delí na niekoľko častí. Na juhu sa rozprestiera Anglicko, na severe Škótsko a na západe Wales.

V období praveku dorazili na Britské ostrovy keltské kmene, ktoré sa tu usadili. Kelti nikdy nevytvorili jednotné kráľovstvo a neustále medzi sebou bojovali.

V prvom storočí pred naším letopočtom zaútočili na Britániu Rimania pod vedením G. J. Caesara, ale trvale si ju nepodmanili. K ďalšej invázii došlo v roku 43 nášho letopočtu, kedy ju dobyl cisár Claudius a premenil na rímsku provinciu. Domáce keltské obyvateľstvo začalo byť postupne romanizované.

V čase sťahovania národov, opustili rímske légie ostrov a nechali ho jeho osudu. To využili niektoré germánske kmene /označujeme ich ako Anglosasi/ a rozsiahle časti ostrova v 5. storočí obsadili. Domáce obyvateľstvo vytlačili do okrajových oblastí a založili tu niekoľko kráľovstiev.

Anglovia – Mercia, Northumbria a Východné Anglicko

Jutovia - Kent

Sasi -  Wessex, Sussex a Essex              

Jednotlivé kráľovstvá medzi sebou bojovali o nadvládu nad ostrovom. V tomto smere sa najviac darilo Mercii, ktorá v priebehu 8. storočia ovládla rozsiahle oblasti. V Británii sa opäť začalo šíriť kresťanstvo a postupne ho prijali všetky oblasti ostrova.

Proces zjednocovania bol zbrzdený vpádom Vikingov. Tí obsadili niektoré ostrovy na severe a odtiaľ začali podnikať nájazdy na pobrežie. Prvý známy dochovaný útok je z roku 793 na kláštor v Lindisfarne. Severania pokračovali v útokoch smerom na juh a postupne obsadili väčšinu krajiny, kde vytvorili vlastný štát. Podarilo sa ich zastaviť až Alfrédom Veľkým, ktorý udržal samostatnosť Wessexu a pripojil k nemu aj ďalšie územia.

V 10. storočí Vikingovia z Dánska opäť zaútočili na Anglicko, skoro celé ho obsadili a vytvorili veľké Dánsko-Nórsko-Anglické kráľovstvo pod vedením Knuta Veľkého.

V roku 1042 sa stal anglickým kráľom Eduard Vyznávač z domácej dynastie /Wessex/ a krajina získala anglosaského kráľa. Po jeho smrti v roku 1066 nastúpil Harald II. Ten však musel bojovať s viacerými kandidátmi doma aj v zahraničí. Musel čeliť útoku nórskeho kráľa, ktorého porazil. V tom istom období ho napadol normandský vojvoda Viliam Dobyvateľ /Bastard/, ktorý si robil nároky na anglický trón. Ten v roku 1066 zaútočil na Anglicko a v bitke pri Hastingse  Anglosasov porazil a Haralda II. zabil. Začína obdobie normandských kráľov, ktorých potomkovia vládnu krajine dodnes.

Vláda normandských panovníkov

Viliam Dobyvateľ /1066-1087/ po ovládnutí Anglicka uskutočnil rozsiahle zmeny, aby si zaistil nové územia.

1. 1.     Zabral pôdu Anglosasov, ktorí bojovali proti nemu a dal ju svojim normandským vazalom, a tým si poistil ich vernosť.
2. 2.     Do všetkých významných pozícií v správe a v cirkvi dosadil svojich verných.
3. 3.     Nechal budovať hrady, ktoré sa stali základnou oporou normandskej moci.
4. 4.     Vybudoval fungujúcu štátnu správu.
5. 5.     Zaviedol v Anglicku typický stredoveký feudálny systém a začal budovať centralizovanú monarchiu.
6. 6.     Uskutočnil súpis všetkého pozemkového majetku v krajine, a tento dokument nazval Kniha posledného súdu /Doomsday Book/. Jeho úlohou bolo vytvoriť podklad pre výšku daní.

Viliam počas svojej vlády musel neustále potláčať anglosaské povstania a snažil sa upevniť svoju moc nad krajinou. Navyše tým, že sa stal anglickým kráľom získal rovnocenné postavenie voči svojmu lénnemu pánovi, francúzskemu kráľovi.

Táto situácia vyvolala rozpor, ktorý sa bude postupne vyostrovať. Mnohí anglickí králi sa budú snažiť vymaniť spod francúzskej nadvlády, lebo sa nechceli zmieriť s vazalským postavením. Francúzski panovníci zasa budú mať strach z neustále rastúcej moci anglických panovníkov a budú sa snažiť pripraviť ich o dŕžavy na kontinente.

Po Viliamovej smrti nastúpili na trón jeho synovia. Po smrti posledného z nich Henricha I. v roku 1135, sa ocitla krajina bez priameho mužského potomka. O trón sa začali byť dvaja kandidáti.  Synovec Štefan z Blois a dcéra Matilda. Niekoľko rokov trvajúca občianska vojna nakoniec skončila vzájomnou dohodou, že Štefan dovládne a po jeho smrti nastúpi Matildin syn Henrich. Krátko po uzavretí dohody Štefan náhle umiera.

Plantagenetovci

Henrich II. Plantagenet /1154-1189/ bol pravnukom Viliama Dobyvateľa. Jeho matkou bola Matilda, dcéra kráľa Henricha I. a otec Geoffrey z Anjou významný francúzsky šľachtic. Vďaka svojmu otcovi zdedil obrovské územia vo Francúzsku /Anjou a Main/ po matke Normandiu, po Štefanovej smrti Anglicko. Neskôr ovládol aj Bretónsko a vďaka svojej manželke Eleonóre Akvitánskej pripojil veľkú časť južného Francúzska /Akvitánia a Gaskonsko/. Bol to jeden z najväčších panovníkov svojej doby. Kontroloval väčšie územie ako samotný francúzsky kráľ. Okrem toho vládol tvrdou rukou, šľachtici ho počúvali a dostal pod kontrolu aj cirkev. Svojho priateľa Tomáša Becketta povýšil na arcibiskupa no ten sa proti nemu otočil a začal veľký boj medzi cirkvou a panovníkov. Beckett bol zavraždený a Henrich musel ustúpiť a uskutočniť pokánie. Ďalším veľkým problémom bol nový francúzsky kráľ Filip II. August. Filip sa rozhodol, že pripraví Henricha o jeho dŕžavy a využíval k tomu všetky prostriedky. Spojil sa nakoniec s jeho synmi a spoločne kráľa porazili.

Po Henrichovej smrti nastúpil jeho syn Richard I. Levie srdce /1189-1199/. Richard sa nevenoval domácej politike a zúčastnil sa 3. križiackej výprave. Tam sa preslávil ako vynikajúci vojvodca, ale po návrate domov sa zaplietol do vojny o územia vo Francúzsku s Filipom II. a svojím bratom Jánom. Ich vzájomný spor ukončila až Richardova náhla smrť.

Ďalší Henrichov syn Ján Bezzemok /1199-1216/ bol veľmi slabým a zlým panovníkom. Prehral vojnu s Filipom /stratil rozsiahle územia vo Francúzsku/, znepriatelil si cirkev, mestá a samotnú anglickú šľachtu. Nakoniec sa veľká časť Anglicka proti kráľovi vzbúrila a donútila ho v roku 1215 podpísať Veľkú listinu slobôd /Magna Charta Libertatum/. Tento dokument obmedzoval kráľovskú moc hlavne v oblasti daní. Posilňoval právomoci slobodného obyvateľstva a vytváral Veľkú radu. Veľká rada bolo zhromaždenie šľachticov a duchovných, z ktorej sa neskôr vyvinie parlament. Magna Charta začína formovať v Anglicku stavovskú monarchiu.

Ďalší panovníci z rodu Plantagenetovcov sa po strate väčšiny francúzskych území sústredili na ovládnutie ostrova. Eduardovi I. /1272-1307/ sa podarilo pripojiť Wales a na istý čas kontroloval aj Škótsko. Škóti sa proti anglickej nadvláde vzbúrili pod vedením Roberta Brucea a v bitke pri Bannockburne v roku 1314 si vybojovali samostatnosť.

Najúspešnejším kráľom tohto obdobia bol Eduard III. /1327-1377/, ktorý vyhlásil svoj nárok na francúzsky trón a rozpútal Storočnú vojnu/1337-1453/. Angličania ovládli obrovské územia, ale nakoniec boli porazení a na kontinente im ostalo len Calais.

Vojna dvoch ruží 1455 - 1485

Prehra v storočnej vojne mala pre Anglicko tragické následky. Ekonomika krajiny bola vyčerpaná, vyschol zdroj príjmov z kontinentu a zvyšky bývalých armád sa potulovali po krajine a hľadali zdroje obživy. Navyše vypukla vojna medzi dvoma vetvami kráľovského rodu. Išlo o rod Lancasterovcov /červená ruža/ a rod Yorkovcov /biela ruža/. Roky trvajúca vojna rozdelila krajinu a vyplienila mnohé oblasti. Životná úroveň prudko poklesla a väčšina členov bojujúcich rodín bola vyvraždená. Posledný Yorkovec Richard III. bol nakoniec porazený v roku 1485 v bitke pri Bosworthe Henrichom Tudorom /dedičom Lancasterovcov/. V Anglicku nastáva doba vlády Tudorovcov.

Nemecko

Svätá ríše rímská

843 až 962 – Východofranská ríša

962 až 1254/73 – Rímsko – Nemecká ríša

1254/73 až 1519 - Svätá ríša rímska

1519 až 1806 – Svätá ríša rímska národa nemeckého

911 – vymierajú Karolovci

955 – bitka na rieke Lech

962 – Oto I. korunovaný za cisára

1122 – Wormský konkordát

1308 – 1437 vláda Luxemburgovcov

1356 – Zlatá bula Karola IV.

Problémom pri označovaní stredovekého Nemecka je jeho pomenovanie. V priebehu približne tisíc rokov tu vznikol štát, ktorý nadväzoval na odkaz starovekej Rímskej ríše. Názov tohto štátu sa niekoľko krát zmenil.  Jeho vládcovia sa nechávali korunovať za kráľov a cisárov Rímskej ríše. Táto ríša mala v sebe zjednocovať všetkých kresťanov. Jej vládcom bol cisár, ale hlavným duchovným vodcom pápež. Ten aj korunoval samotného cisára počas jeho takzvanej rímskej korunovačnej jazdy.

Po rozpade Franskej ríše v roku 843 vznikla vo východných oblastiach Východofranská ríša pod vedením Ľudovíta Nemca.  V roku 911 zomiera posledný karolovec na tróne a ríši začnú vládnuť panovníci iných dynastií. Rovnako ako v západných oblastiach, aj tu došlo k výraznému oslabeniu panovníckej moci. Stále viac sa do popredia dostávali vládcovia jednotlivých území a samotný panovník ovládal len svoje vlastné lénna. Okrem toho ďalším významným nebezpečenstvom boli nájazdy susedných kmeňov / Slovania, Vikingovia  a neskôr aj Starí Maďari/.

K zmene došlo až po nástupe dynastie Otovcov /Saskej/. Jej prvým panovníkom bol Henrich I. Vtáčnik. Podarilo sa mu posilniť panovnícku moc a zastaviť nájazdy Maďarov.

Po jeho smrti nastúpil jeho syn Oto I., ten ešte viac upevnil pozíciu panovníka a v roku 955 porazil Starých Maďarov v bitke na rieke Lech pri Augsburgu. Pápež v roku 962 korunoval Ota za cisára, a tým začínajú dejiny Svätej ríše rímskej. Oto ovládal územie dnešného Nemecka, Luxemburska, Belgicka, Holandska, Čiech, Moravy, západné Francúzsko, severné a stredné Taliansko. Bol však panovníkom skôr formálnym a vládcovia jednotlivých území ho nie vždy počúvali. Tu začína proces boja cisárov proti jednotlivým silným feudálom, ktorý však neskončil pre cisárov úspešne. Jedine silní cisári dokázali ríšu čiastočne kontrolovať, za slabých si jednotlivé územia robili, čo chceli. Okrem toho cisári boli volení a preto si museli najvýznamnejších feudálov, ktorí mali volebné právo vždy nakloniť na svoju stranu /dostávali majetky a významné úrady/.

Ďalší panovníci tejto dynastie Oto II. a III. sa pokúsili ešte viac posilniť panovnícku moc, ale sa im to nepodarilo. Rozsiahle majetky darovali cirkvi /Ríšska cirkev/, o ktorej dúfali, že ich bude podporovať v boji proti silným feudálom.

Boj o investitúru

V 11. storočí došlo k závažnému boju medzi cirkevnou a svetskou mocou. Spor bol o menovanie cirkevných hodnostárov. Pápežom sa nepáčilo, že panovníci určujú kto bude zastávať významné cirkevné posty /išlo hlavne o biskupov/. Spolu s týmito funkciami boli prideľované aj rozsiahle majetky, ktoré chceli kontrolovať panovníci, ale aj pápež. Tento spor ktorý nazývame boj o investitúru bol najcitlivejší v Svätej ríši rímskej. V roku 1073 vydal pápež Gregor VII. nariadenie, podľa ktorého nesmel žiadny duchovný prijať úrad z rúk laika /panovníka/. Panovník SRR Henrich IV. to nerešpektoval a pápež ho za to exkomunikoval /vylúčil z cirkvi a dal ho do kliadby/. Henrich sa dostal do veľmi zlej situácie, a preto sa rozhodol, že sa musí s pápežom zmieriť. Tri dni stál bosý pred bránou hradu Canossa, kde sa vtedy nachádzal pápež. Nakoniec sa Gregor nad ním zľutoval, odpustil mu a prijal ho späť do cirkvi. Celý spor o investitúru skončil wormským konkordátom v roku 1122. Voľba biskupov sa rozdelila na dve časti. Biskup bol zvolený cirkvou za prítomnosti kráľa, ktorý mu potom odovzdal žezlo ako znak svetskej moci. Zástupcovia cirkvi mu potom odovzdali prsteň a berlu ako znak cirkevnej moci.

V 12. storočí sa na trón v ríši dostala rodina Štaufovcov. Snažili sa o upevnenie moci panovníka, museli však súperiť s inou významnou rodinou Welfovcov. Najvýznamnejším panovníkom tohto obdobia bol Fridrich I. Barbarosa. Tento panovník sa snažil posilniť panovnícku moc voči ostatným kniežatám, ale aj proti pápežovi. Fridrich však nebol úspešný, jeho nepriatelia sa proti nemu spojili a uštedrili mu niekoľko porážok. Nakoniec zahynul počas tretej krížovej výprave v roku 1190.

Po Fridrichovej smrti došlo k ďalším bojom o moc v ríši. Sila jednotlivých kniežat ešte viac vzrástla a stali sa na panovníkovi úplne nezávislí. V roku 1257 sa presadila nová zásada pri voľbe panovníka. Voliť už mohlo len sedem voličov /kurfirstvo/ 4 svetskí /kráľ český, vojvoda saský, falcgróf rýnsky, a markgróf brandenburský/ a 3 cirkevní /arcibiskup kolínsky, mohučský a trevírsky/.

Oslabenie panovníckej moci viedlo k bojom o korunu, čo vyústilo k voľbe niekoľkých panovníkov naraz. Celá táto anarchia skončila až nástupom Rudolfa Habsburského v roku 1273. Tomu sa podarilo upevniť panovnícku moc na úkor šľachty a začal vládnuť tvrdou rukou. V roku 1308 nastúpil na trón Henrich VII. On a jeho vnuk Karol IV. budú vládnuť veľmi dobre a v ríši nastolia poriadok. V roku 1356 vydá Karol IV. Zlatú bulu, ktorá vytvorí niečo ako ústavu ríše. Po Karolovej smrti nastúpia postupne jeho dvaja synovia Václav a Žigmund. Ríša sa síce začne otriasať vnútornými problémami a pápežskou schizmou, ale Žigmund vďaka svojim diplomatickým schopnostiam všetky problémy urovnal. Po jeho smrti v roku 1437 končí vláda Luxemburgovcov a k moci sa dostane opäť rodina Habsburgovcov. Tí sa na tróne udržia až do jej konca v roku 1806.

Byzantská ríša

[more...]

                                                                    Byzantská ríša

Byzantská ríša alebo Byzancia alebo Východorímska ríša je umelý názov pre východnú, grécko orientálnu  časť  Rímskej ríše a pre nadväzujúci stredoveký štát. Táto ríša existovala od roku 395 až do roku 1453.

Sama seba chápala ako neprerušeného pokračovateľa Rímskej ríše a aj sa tak oficiálne nazývala. Hlavným mestom bol Konštantínopol /po slovensky tiež Carihrad/ dnešný Istanbul ležiaci na hranici medzi Európou a Áziou. Byzantská ríša počas svojej existencie nikdy nebola označovaná ako „Byzantská“. Volala sa až do svojho konca  Ríša Rimanov alebo  Rímske cisárstvo. Názov Byzantská ríša, odvodený od Byzantium čiže latinizovanej formy pôvodného gréckeho mena Byzántion predchodcu hlavného mesta. Byzantská ríša bola zmesou rímskeho štátnictva, gréckej kultúry a kresťanského náboženstva. Cisár bol fakticky neobmedzeným vládcom ríše a cirkvi /cézaropapizmus/. Až do stredného stredoveku bola ríša kultúrne najvyspelejším štátom Európy aj islamského sveta. Základnými dvoma hodnotami ríše bolo kresťanstvo a „rímske“ občianstvo.

Po zániku Západorímskej ríše sa snažili panovníci Byzantskej ríše o obnovu Rímskej ríše v plnom rozsahu. Najbližšie sa k tomuto cieľu priblížil Justinián I. /527 – 565/. Justiniánovi sa podarilo zničiť Vandalské kráľovstvo v Afrike, Ostrogótske v Talianku a obsadil aj časť Apeninského polostrova. Na východe sa mu podarilo poraziť Peržanov a tým zastavil ich tlak smerom na západ. V domácej politike musel čeliť povstaniu Niká, zaviedol daňovú reformu, zrušil všetky nekresťanské náboženstvá, vytvoril nový zákonník /Corpus iuris civilis/ a zaviedol cézaropapizmus /svetský panovník je aj hlavou cirkvi/.  Ďalší cisár Herakleitos zaviedol dôležité vojensko-správne reformy a zaviedol gréčtinu ako úradný jazyk.

Po definitívnej porážke Peržanov sa na ich mieste objavil oveľa nebezpečnejší súper Arabi ktorí roku 637 dobyli Jeruzalem. V nasledujúcich storočiach viedla Byzantská ríša boje s prenikajúcimi Arabmi. Víťazstvo nad Arabmi roku 718 znamenalo koniec bezprostredného arabského nebezpečenstva pre ríšu. Na severe sa však objavili Bulhari, ktorí začali ohrozovať panstvo Byzantskej ríše na Balkáne.

Z osobného presvedčenia vydal byzantský cisár Lev III. Sýrsky  roku 730 edikt, ktorým prikázal zničiť obrazy svätých, čím vyvolal ikonoklazmus /obrazoborectvo/ a s ním spojenú dlhodobú cirkevnú krízu ktorá trvala až do roku 843 kedy bolo uctievanie obrazov oficiálne povolené.

K novému veľkému rozmachu Byzantskej ríše došlo za panovania cisára Bazileosa II. Bulharobijcu /976 – 1025/ z macedónskej dynastie. Tomuto panovníkovi sa podarilo poraziť Bulharskú ríšu, ktorá už dlhší časť vážne ohrozovala Byzanciu.

V roku 1054 došlo k úplnému rozštiepeniu východného a západného kresťanstva. Zástupca pápeža exkomunikoval konštantínopolského patriarchu a tak sa kresťanstvo rozdelilo na západné /rímsko katolícke/ a východné /ortodoxné/.

Obdobie 1081 - 1204 je v znamení zápasu so seldžuckými Turkami, ktorí sa objavili 1080 v Malej Ázii. Do tohto boja sa prostredníctvom križiackych výprav zapojil aj celý európsky Západ. Dynastii Komnenovcov /1081-1185/ sa podarilo prostredníctvom boja aj diplomacie prinavrátiť na krátky čas Byzantskej ríši významné postavenie. Veľmi vzdelaný cisár Manuel I.  /1143-1180/ rozšíril vplyv ríše na celý Balkánsky polostrov. Byzantské  vojská boli však nakoniec totálne porazené spojenými seldžuckými vojskami v bitke pri Mantzikerte v roku 1071 Touto porážkou Byzancia navždy stratila dôležitú Malú Áziu v prospech seldžuckých Turkov a stratila tak aj svoje veľmocenské postavenie v Prednej Ázii.

V období križiackych výprav, keď sa západným kresťanom podarilo dobyť, niektoré územia v Palestíne a Sýrii došlo k závažným sporom medzi Byzanciou a novo založenými križiackymi štátmi. Tieto spory vyvrcholili počas 4. križiackej výpravy kedy križiaci na popud Benátok v roku 1204 dobyli Konštantínopol a Byzantská ríša na niekoľko desaťročí zanikla. Časť bývalých byzantských území si pripojili Benátky a na zvyšku vzniklo Latinské cisárstvo, Solúnske kráľovstvo a niekoľko menších gréckych a križiackych štátov.

Samotný Byzantínci sa udržali v niekoľkých dŕžavách v Malej Ázii, ktoré sa nakoniec zjednotili Nikajské cisárstvo a vyhnali križiakov z Konštantínopola /1261/. V roku 1261 Michal VIII. /1259-1282/ dosadol na carihradský trón ako cisár obnovenej Byzantskej ríše. Početné vonkajšie a vnútorné konflikty za jeho vlády však ríšu tak vyčerpali, že už nemala síl brániť sa proti novému nepriateľovi -osmanským Turkom, ktorí sa za Michalovej vlády objavili v Malej Ázii. Bojovalo sa aj proti Srbom.

V tomto období už bolo jasné, že sa Byzntská ríša neudrží sama v boji proti svojim nepriateľom. Preto bola v roku 1439 podpísaná vo Florencii listina, ktorá vytvorila úniu medzi rímskou a ortodoxnou cirkvou /Florentská únia/. Výsledkom únie mala byť pomoc západu, ktorá sa však bohužiaľ neuskutočnila. Osmanský Turci pod vedením Mehmeda II. Dobyvateľa v roku 1453 dobyli Konštantínopol a tým s konečnou platnosťou prestala existovať Byzantská ríša.

Franská ríša

[more...]

        Franská ríša

Za rímskou hranicou bol svet barbarský germánskych, slovanských a iných kmeňov. Germánske kráľovstvá vznikli v čase rozpadu Západorímskej ríše, ale boli na oveľa nižšom vývojovom stupni. Prevládal v nich feudálny systém medzi pánom a poddaným, ktorý dal meno celej epoche: Feudalizmus.

Najsilnejšie postavenie mal náčelník alebo starejšina a potom členovia bojovej družiny,

ktorým prideľoval pôdu, ostatným obyvateľom bola pôda pridelená  podla zásluh alebo sympatii. Takto sa spoločnosť začala deliť. Pridelenú pôdu sa nazývala feudum a ten čo ju dostal sa začal nazývať vazal.

Najvýznamnejší štát rannej stredovekej Európy, ktorý vznikol z barbarských

kráľovstiev bola Franská ríša. Franská ríša, predstavovala väčšinu  západnej a

strednej Európy i časť Apeninského polostrova. Jej vnútorná previazanosť umožnila kontakt rôzne vyspelých oblastí a prispela k ich vzájomnému ovplyvňovaniu. Franská ríša tiež  šírila

kresťanstvo do pohanských oblastí, (medzi Germánov a Slovanov). Bola štátom, ktorý

pomohol zachovať v temných storočiach časť antickej vzdelanosti. Z politického hľadiska stála pri zrode stredovekého Francúzska a Nemecka, ktoré sa stali jej bezprostrednými nástupcami. Franskú ríšu vytvoril kmene Frankov, ktoré dobyli bývalé Rímske provincie v Galii /3. storočie/ a podmanili si pôvodne obyvateľstvo.

V 5. storočí zjednotil všetkých Frankov a za zakladateľa Franskej ríše sa pokladá

Chlodovik I. (481 – 511) z rodu Merovejovcov. Chlodovik I. prijal katolícky krst. Po jeho vzore sa krátko na to stali katolíkmi všetci Frankovia. Chlodvikove spojenie s katolíckou cirkvou zaručilo Frankom podporu cirkevných inštitúcií a pomohlo im v boji proti Vizigótom, ktorí ovládali juhozápadnú časť Galie. Vizigótska nadvláda skončila v roku 507 keď si frankovia podmanili juh Galie a Vizigóti odišli do Hispánie /Španielsko/.

Po Chlodovikovej smrti nastúpili na trón jeho synovia. Pri ich vláde sa Franská ríša rozšírila o územie susedných germánskych kmeňov - Alemánia, západná čast Durýnska, Burgundsko a Bavorsko. Vznikol tak rozsiahly štátny útvar, ktorý spojoval značne rozdielne oblasti. Princíp spoločnej vlády panovníkových synov, typický pre celé obdobie Franskej ríše, viedol pomerne rýchlo k rozdeleniu štátu na tri časti: Neustria (centrum Paríž), Austrasia (centrum Remeš) a Burgundsko (centrum Orleans), kde vládli jednotliví Merovejovci. Zjednotenie všetkých troch častí dosiahlo len niekoľko kráľov, medzi nimi Dagobert I. (629-639), ktorý bojoval proti Samovej ríši.

Moc merovejovských panovníkov vo Franskej ríši začala upadať a skutočná vláda sa postupne sústredila do rúk majordómov (správcovia).

V roku 687 mal titul majordóma vo všetkých troch častiach Pipin II. Od roku 720

začali merovejovskú ríšu vážne ohrozovať výboje moslimských vojsk, ktorí po dobytí

Hispánii prekročili Pyreneje a pokračovali ďalej na sever, kde obsadili celú Akvitániu.

Postup Arabov na európskom kontinente zastavil až Pipinov syn Karol Martell, ktorý

porazil moslimské vojská v bitke pri Poitiers (732). Karol Martell (714-741), podobne

ako jeho otec Pipin II., vládol Franskej ríši v hodnosti majordoma.  Pipin III. Krátky (741-768) zosadil posledného merovejovského panovníka a sám sa vyhlásil za kráľa Franskej ríše.  Na tento závažný krok si dopredu vyžiadal zvolenie pápeža a práve toto ich politické spojenie položilo základ dlhodobým vzájomným vzťahom medzi Franskou ríšou a pápežom.

Najvýznamnejším panovníkom Franskej ríše sa stal Karol Velký (768 až 814), počas jeho vlády dosiahne franská ríša svojho najväčší rozmach. V početných vojnách

Karol Veľký pripojil ku svojim dŕžavám územie Longobardov ktorí žili v severnom Taliansku a priamo ohrozovali pápeža. V roku 774 sa dal korunovať longobardským  kráľom.  Znovu dobyl  Bavorsko (788) a spoplatnil územie na východ od Bavorska (Panóniu) potom porazil Avarskú ríšu(795-796) a niekoľko rokov bojoval proti Sasom /772-804/. Potom napadol slovanské kmene žijúce na východ od Labe.  Známe je Karolove ťaženie proti Arabom, preslávené na prelome 11. a 12.storočia v "Piesni o Rolandovi".

Dňa 25.decembra roku 800, prijal Karol v bazilike sv.Petra v Ríme z rúk

pápeža Leva III. cisársku korunu. Stal sa tak symbolicky nástupcom rímskych cisárov,

čo v očiach Európy pozdvihlo prestíž franského panovníka. Karolova

korunovácia zároveň do budúcnosti určila spôsob získavania cisárskej hodnosti. Od

roku 800 mohol v západnom kresťanstve získať túto hodnosť len panovník, ktorý bol v

Ríme korunovaný pápežom. Na prelome 8.-9.storočia bola teda vzkriesená myšlienka

obnovy impéria reprezentovaného pápežstvom a císarstvom. Po Karolovi

Veľkom nastúpil na trón jeho syn Ľudovít I., nazývaný Pobožný (814-840). Za jeho

vlády začali prevládať silné odstredivé tendencie, pri ktorých hrozil rozpad celého štátu.

Ku koncu života Ludovíta I. Pobožného začína dochádzať k vážnym dynastickým sporom.

Dynastické boje pokračovali aj po Ľudovítovej smrti a viedli k rozpadu ríše. Podla Verdunskej zmluvy (843) bola ríša rozdelená na tri samostatné celky. Najstaršiemu Lotharovi pripadla s císarskym titulom stredná časť /dŕžavy v Ralianku a územie na sever od Álp až k moru), Ľudovít Nemec získal územie na východ /budúce Nemecko/ od Lotharových dŕžav a Karol Holý západnú časť Franskej ríše /budúce Francúzsko/. Zatiaľ čo územie

pod správou Lotharovou sa pomerne rýchlo rozpadlo na menšie politické útvary,

územia Ľudovíta Nemca a Karola Holého položili základ ku vzniku Nemecka a

Francúzska.

Rozsiahly franský štát vyžadoval  špeciálny systém správy.

Vnútorná časť ríše bola rozdelená na grófstva (v jeho cele stál gróf), územia

pripojených germánskych kmeňov podliehali vojvodcom. Základ cirkevnej správy bol prevzatý z rímskej organizácie. Karol Veľký uskutočnil isté zmeny. Územia sa delili na grófstva, okrajové oblasti  sa nazývali marky.  Dostatočný počet vojakov

zabezpečovala vojenská povinnosť, ktorá sa vzťahovala na všetkých slobodných

frankov. Za Karola Veľkého sa vo veľkej miere začal uplatňovať lénny systém.

Karolínska renesancia: S vládou Karola veľkého bola spojená aj snaha o obnovenie antickej vzdelanosti a kultúry. Záujem o vzdelanie vychádzal z potrieb správy štátu, ktorý potreboval vzdelaných ľudí schopných zvládnuť písomné úradovanie. Preto Karol Veľký podporoval vznik škôl pri kláštoroch a kostoloch. Okrem iného Karol zreorganizoval systém refoľných inštitúcií. Nariadil aby sa všetky kláštory vo Franskej ríši riadili regulou sv. Benedikata.

Stredovek

[more...]

                                                      Stredovek

476 – zánik Západorímskej ríše a začiatok stredoveku

Koniec stredoveku nie je presne daný, do úvahy pripadajú tieto tri roky.

1455 – vynález kníhtlače J. Gutenberga

1492 – objavenie Ameriky K. Kolumbom

1517 – začiatok reformácie M. Luthera

Obdobie stredoveku sa vyznačuje zmenou sociálnych vzťahov v spoločnosti. Predchádzajúci otrokársky systém sa ukázal ako nefunkčný /nedostatok otrokov/ a bolo treba hľadať iné riešenie. Čiastočným návodom bol kolonát na sklonku Rímskej ríše. Barbarskí panovníci tiež nepoužívali otrokov v takom obrovskom množstve, aby na nich mohli založiť celú ekonomiku. Preto sa z kombinácie rímskeho kolonátu a barbarského spôsobu rozdeľovania pôdy medzi členov kmeňa vytvoril nový systém nazývaný feudalizmus. Tento systém sa do svojej klasickej podoby vyvinul vo Franskej ríši niekedy na prelome 8. až 9. storočia.

Feudálny alebo aj lénny systém fungoval nasledovným spôsobom.

Panovník /lénny pán, senior, alebo suverén/ bol vlastníkom všetkej pôdy v štáte. Aby si zaistil vernosť svojich ľudí, dal im do daru /benefícium/ časť pôdy /léno, alebo feudum/. Tým pádom sa obdarovaný jedinec stával vazalom /lénnikom/. Vazal sa zaviazal vykonávať voči svojmu pánovi lénnu službu /vo väčšine prípadov vojenskú/. Majetok, ktorý dostal bol vlastne vďakou, ale aj zdrojom príjmov na vybudovanie vojska a jeho vyzbrojenie. Akt, ktorým vazal dostane svoj majetok a zloží sľub poslušnosti sa nazýva lénny alebo vazalský sľub. V prípade, že vazal svoj sľub nedodržal mohol mu byť darovaný majetok odobratý. V starších obdobiach sa léna nededili, v neskorších už áno. V prípade, že rod vymrel jeho majetok sa stal takzvanou odúmrťou a vracal sa panovníkovi. V neskorších obdobiach sa zrušil aj tento zvyk a majetok sa dedil nie len z otca na syna, ale aj v ženskej línii. Neskôr dokonca aj na blízkych príbuzných.

Učebnice uvádzajú, že pôda je darovaná prípadne udelená. Presnejší výraz by mal byť prepožičaná, lebo panovník ju môže v prípade porušenia sľubu zobrať naspäť, čo v prípade daru neznie veľmi presvedčivo.

Samozrejme vazal mohol mať svojich vazalov, ktorým prepožičiaval z pôdy, ktorú dostal od svojho pána. Okrem lénnikov existovali aj poddaní. To boli pôvodne slobodní členovia kmeňa /národa/, ktorí za svoju službu v armáde dostali drobné kúsky pôdy. Za to museli slúžiť v armáde panovníka. Aby sa vyhli vojenskej povinnosti, rozhodli sa stať poddanými šľachticov. To znamená, že im odovzdali svoju pôdu, na ktorej však ostali pracovať a časť toho, čo dopestovali odovzdávali svojmu pánovi. Ten zas za to, že získal pôdu a časť ich úrody, musel na za nich poslať vojakov a chrániť ich. Poddaný bol osobne slobodný a mohol odísť aj na iné panstvo pokiaľ si splnil daňovú povinnosť voči svojmu pánovi. Okrem toho disponoval aj osobným majetkom /domáce zvieratá, oblečenie, domáce zariadenie/. Poddanstvo malo v rôznych oblastiach odlišné podoby. V niektorých krajinách bolo voľné a inde zas prísnejšie. Ku koncu stredoveku začínalo v západnej Európe postupne zanikať a z poddaných sa stávali slobodní obyvatelia. V strednej Európe však nezaniklo a dokonca sa tu dlhodobo udržala aj jeho extrémnejšia forma, nevoľníctvo.

Nevoľníctvo vzniklo v období ranného feudalizmu a jeho členovia postávali väčšinou z bývalých otrokov, zajatcov, sluhov a porobeného pôvodného obyvateľstva. Títo ľudia boli v mnohých prípadoch súčasťou darovanej pôdy a boli osobne neslobodní. Bez súhlasu pána nesmeli meniť miesto pobytu, dať sa na remeslo, uskutočniť svadbu a podobne. Nevoľníctvo v západnej Európe zaniklo pomerne skoro, ale v strednej a východnej sa udržalo až do 18. storočia.

V stredoveku sa spoločnosť delila na niekoľko skupín a najdôležitejšie boli tri stavy. Prvý a druhý stav boli privilegované a nemuseli platiť dane. Prvý stav sa modlil a úlohou druhého bolo chrániť krajinu.

1. Stav tvorilo duchovenstvo. Do tejto skupiny patrili kňazi a mnísi a tiež sa vnútorne delili do niekoľkých skupín. Medzi vyšších cirkevných hodnostárov patrili arcibiskupi, biskupi a opáti. Medzi nižších farári a mnísi. Cirkev mala svoje vlastné majetky, ktoré dostala od panovníka prípadne šľachticov. Okrem toho všetci poddaní platili desiatok v prospech cirkvi. Vďaka týmto príjmom majetok a moc cirkvi vzrástla a predstavovala samostatnú politickú silu v štáte. V mnohých prípadoch cirkev podporoval panovník, ale v niektorých obdobiach sa dostávali aj do konfliktov /boj o investitúru/.
2. Stav bola šľachta. Boli to pôvodne členovia vojenských družín panovníka, ktorí za svoje služby získali pôdu a nevoľníkov. Aj táto skupina sa vnútorne delila na vyššiu, strednú a nižšiu šľachtu. Šľachtici disponovali majetkom od kráľa a mali vlastných poddaných, ktorí im museli odvádzať deviatok.
3. Stav bolo meštianstvo. V mestách, ktoré prežili zánik Rímskej ríše a vznik nových kráľovstiev žili slobodní obyvatelia. Boli dôležití z ekonomického hľadiska, a preto panovník potreboval ich rozvoj. Kvôli tomu im udelil mnohé výsady a obyvatelia boli osobne slobodní a mohli sa odvolať k samotnému panovníkovi. Postupne začali panovníci budovať nové mestá a neskôr sa k nim pridali duchovní a šľachtici. Kráľovské mestá boli slobodné, ostatné podliehali svojmu zakladateľovi. Mešťania slobodných kráľovských miest boli síce osobne slobodní, ale museli platiť dane a podporovať záujmy panovníka.