Cirkev a križiacke výpravy
[more...]
Cirkev a križiacke výpravy
Pôvodne bolo kresťanstvo vnímané len ako sekta v rámci judaizmu. Neskôr, keď nové náboženstvo získalo viac členov, tak sa oddelilo a vytvorilo si vlastnú štruktúru a pravidlá vyznávania viery. Veľmi dôležitým medzníkom v tomto vývoji bol Milánsky edikt vydaný cisárom Konštantínom v roku 313. Na základe tohto dokumentu mohli kresťania slobodne vyznávať svoju vieru. Tým bolo definitívne ukončené dovtedajšie prenasledovanie.
Napriek zrovnoprávneniu dochádzalo v rámci kresťanstva k vnútorným sporom. Jednotlivé skupiny sa nevedeli dohodnúť na spôsoboch vyznania viery a na základných dogmách. Celý tento problém bol vyriešený Nicejským koncilom v roku 325. Výsledkom koncilu bolo zjednotenie kresťanstva a sformovanie kresťanského vyznania viery.
V roku 380 vyhlásil cisár Gratianus kresťanstvo za jediné štátnom uznané náboženstvo. Situácia sa okamžite otočila. Z prenasledovaného náboženstva sa stali prenasledovatelia. Všetky ostatné cirkvi boli zakázané. Boli to stretnutia členov cirkvi so svojimi predstaviteľmi.
Najvýznamnejší biskupi sídlili v Alexandrii, Anitochii, Jeruzaleme, Ríme a Konštantínopole. Postupne však moc rímskeho biskupa vzrastala a on sa stal v 5. storočí biskupom všetkých kresťanov – pápežom. O túto pozíciu sa asi najviac zaslúžil pápež Lev I.
Pápež nevládol len nad cirkvou, ale postupne si v stredom Taliansku vytvoril vlastné územia, ktoré dostalo názov Pápežský štát. Medzi ďalších významných pápežov patri Gregor I. Veľký, ktorý významne posilnil pápežskú moc a územie, ktoré kontroloval. Dokázal sa dohodnúť s patriarchami východnej časti cirkvi, a tým pádom získal voľnú ruku nad západnými územiami. Prostredníctvom misionárov sa mu podarilo dostať pod kontrolu oblasti, ktoré sa začali prikláňať k učeniu Ariáncov.
Ďalší pápeži začali úzko spolupracovať s Franskou ríšou. To prinieslo obojstranný prospech.
Ďalšie obdobie priniesli postupné vyvrcholenie sporu medzi predstaviteľmi východného a západného kresťanstva. V roku 1054 sa cirkev rozdelila na východnú a západnú. Túto udalosť nazývame Veľká schizma.
Boj o investitúru bol sporom medzi pápežom a svetskými panovníkmi. Pápež Gregor VII. nechcel ,aby boli cirkevní hodnostári dosadzovaní svetskými vládcami. Cisár Henrich IV. to nerešpektoval, čo vyvolalo dlhoročný spor medzi pápežom a cisárom. Všetko bolo vyriešené až v roku 1122 wormským konkordátom ,ktorý uzavreli pápež Kalixt II. a Henrich V. Na základe tejto dohody bol hodnostár volený cirkvou, ale za prítomnosti panovníka.
Pápež Bonifác VIII. v roku 1302 verejne proklamoval nadradenie duchovnej moci nad svetskou. S týmto sa odmietol zmieriť francúzsky panovník Filip IV. Pekný, ktorý ho zajal a po jeho smrti podporil voľbu svojho spojenca Klementa V. Aby si poistil jeho vernosť, donútil ho presťahovať sa do Avignonu, čím sa začalo avignongské zajatie pápežov, ktoré trvalo až do roku 1378.
Toto zajatie pápeža prerástlo do takzvanej pápežskej schizmy. Talianski kardináli boli nespokojní s pápežom, ktorého kontrolovali francúzski panovníci,preto si zvolili vlastného pápeža. Toto dvojvládie bolo z dlhodobého hľadiska neudržateľné, preto bol zvolaný koncil do Pise v roku 1409. Na ňom bol zvolený ďalší pápež, ale predchádzajúci dvaja odmietli odstúpiť. Táto situácia bola ukončená až na koncile v Kostnici /1417-1431/, kde sa predchádzajúci pápeži vzdali moci a bol zvolený nový pápež Martin V.
V dôsledku vzrastu moci moslimov sa Jeruzalem dostal do ich rúk. To predstavovalo pre kresťanstvo obrovský problém. Nie len v tom, že toto mesto bolo najposvätnejším miestom kresťanov, ale jeho návšteva patrila k vrcholom duchovného života. V dôsledku úpadku Byzantskej ríše bolo všetkým jasné, že na východe neexistuje kresťanská sila, ktorá by dokázala sväté mesto oslobodiť. Preto pápež Urban II. vyhlásil na koncile v Clermonte v roku 1095 križiacku výpravu na dobytie posvätnej zeme.
Výzva sa stretla s obrovskou odozvou a mnohí ľudia sa na križiacku výpravu prihlásili.
- Prvá križiacka výprava /1096-1099/: križiaci dobyli Svätú zem a založili tam niekoľko kresťanských štátov.
- Druhá výprava organizovaná francúzskym kráľom a cisárom Svätej ríše dopadla neúspešne.
- Tretia výprava /1189–1192/: uskutočnila sa v reakcii na dobytie Jeruzalemu moslimami pod vedením Saladina. Zúčastnil sa na nej anglický kráľ Richard I. Levie srdce, francúzsky kráľ Filip II. August a cisár Svätej ríše rímskej Fridrich I. Barbarosa. Výprava skončila dohodou medzi Saladinom a Richardom. Križiaci Jeruzalem nedobyli, ale mohli ho navštevovať ako pútnici.
- Počas štvrtej výpravy križiaci v službách Benátok dobyli niekoľko kresťanských miest na Jadrane a nakoniec dobyli Konštantínopol a založili Latinské cisárstvo.
- Piatu výpravu zorganizoval cisár Fridrich II. Vylodil sa v Palestíne a podarilo sa mu za pomoci dohody získať pod kontrolu Jeruzalem.
- Šiesta výprava išla pod vedením francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. do Egypta. Skončila fiaskom.
- Siedma výprava pod vedením Ľudovíta IX. zaútočila na Tunis. Kráľ na výprave zahynul a križiaci sa vrátili domov.
Kresťania vynaložili obrovské úsilie, aby Svätú zem dobyli a udržali. Táto ich snaha však nebola korunovaná úspechom. Väčšina bojovníkov sa vždy po skončení výpravy vrátila domov a kresťania nikdy nemali dosť ľudí na udržanie dobytých území. Preto sa museli utiahnuť do pevných hradov, ktoré jediné dokázali odolávať moslimskej väčšine. Navyše sa snažili žiť zo svojimi moslimskými poddanými v miery a násilne ich nenútili prestúpiť na kresťanstvo. Ďalšou dôležitou udalosťou bolo prijímanie východných vedomostí. Mnohí kresťania si začali osvojovať arabskú kultúru a prostredníctvom pútnikov sa jej poznatky dostávali do Európy.
Na ochranu Svätej zeme sa vytvorilo aj niekoľko špeciálnych rytierskych rádov /templári, johaniti a nemeckí rytieri/.